Dočítal som „Kto chytá v žite". Neviem už ani koľký krát. Je to taká zvláštna kniha. Nie je to žiadny výnimočný román v tom klasickom zmysle, ale možno práve preto je tá kniha taká silná. Nehrá sa na literatúru. Nehrá sa vôbec na nič a to je na nej asi to najkrajšie. Spomenul som si, že mi ju kedysi odporúčal otec. Mal som možno pätnásť? Vtedy mi to prišlo smiešne, čo by mi on asi mohol odporučiť? Keď sa páčila jemu, tak to asi nebude nič pre mňa – taký bol môj vtedajší logický nelogický verdikt, typický pre človeka vo veku, v ktorom vie sám všetko najlepšie. Potom, neskôr, mi ju odporučila angličtinárka. Hovorila mi, že by som si ju mal určite prečítať. Ale aj vtedy som to nechal tak. Niečo vo mne tú knihu stále odkladalo, akoby čakalo na správny čas. O pár rokov neskôr, keď som bol na vojne v Bratislave som sa motal v nejakom kníhkupectve a narazil som na ňu. Mám pocit, že si vtedy tá kniha vybrala mňa a nie ja ju. Bol to taký ten životný moment, keď niečo nájdeš, čo si vlastne ani nehľadal, ale neskôr zistíš, že ti to chýbalo.
Neviem presne povedať, o čom tá kniha je. Je to vlastne dosť zákerná otázka, ako keď sa ťa niekto spýta "ako sa máš" a čaká úprimnú odpoveď. V škole nás učili, že každá kniha, alebo báseň má „ústrednú myšlienku". Najotrepanejšia otázka všetkých učiteľov slovenčiny bola: „A čo tým chcel autor povedať?" – akoby mal každý autor vo svojom diele nejaký tajný šifrovací kód, ktorý my musíme rozlúštiť. Dnes, keď už mám čo to načítané, viem, že to, čo chcel autor povedať, je len jedna vec. A to, čo si z knihy vezme čitateľ, je vec druhá – a často oveľa dôležitejšia. Keď autor vydá knihu, stráca nad ňou kontrolu. To, čo chcel vyjadriť, ostáva len jeho zbožným prianím. Samotný príbeh si už žije svojím vlastným životom. Koniec koncov možno sám autor mnohokrát nevedel, čo chcel povedať. Alebo možno vedel, ale jeho myšlienka sa v procese písania premenila do myšlienky úplne inej, ako keď ideš do obchodu po chlieb a vrátiš sa s desiatimi ďalšími vecami a bez chleba. Slová dokážu byť nepresné. Niekedy povedia príliš málo a niekedy až priveľa – presne ako ten jeden ožratý kamarát na niekoho narodeninovej oslave.
Kto chytá v žite je podľa mňa hlavne o pocite nešťastia v hľadaní miesta vo svete, v ktorom sa nedá veriť pravidlám. Holden Caufield sebe vlastným spôsobom kritizuje svet dospelých. Nechápe prečo dospelí hovoria jedno a robia druhé. Prečo sa svet tvári, že je v poriadku, keď vlastne vôbec nie je. Je to aj o odmietaní dospelosti a hlavne odmietaní sveta, ktorý pôsobí ako jedna veľká pretvárka.
Keď som ju čítal prvýkrát, fascinoval ma spôsob, akým Holden rozpráva svoj príbeh. Zrazu som totiž narazil na hlavného hrdinu, ktorý je skutočne autentický. Bola to úprimná a najmä veľmi intímna výpoveď o smútku, osamelosti a zmätenosti človeka, ktorý nevie, kam patrí. O období, keď už nie si dieťa, ale ešte nie si ani ten dospelý, ktorého od teba svet očakáva. Vstupuješ do hry s názvom život a zrazu platia nové pravidlá. Tváriš sa, že ich chápeš, ale nie si si istý, či im aj rozumieš – asi ako keď ti niekto vysvetľuje nejaký dejovú líniu seriálu, ktorý ma 200 dielov a 50 postáv a ty len prikyvuješ, ale dobre vieš, že si sa stratil už v prvých troch vetách.
U mňa je to často opakovaná téma, ale ja si skutočne myslím, že dospelosť je najväčší klam, aký si sami pestujeme. Navonok hráme svoju zodpovednú a racionálnu rolu, ale vnútri sme stále to dieťa, ktoré by najradšej jedlo zmrzlinu na raňajky. Čo to vlastne znamená byť dospelý? Vedieť, že činy majú dôsledky? Chápať, že sme limitovaný časom? Dokázať mlčať v správnych chvíľach? Alebo len predstierať, že vieme, čo robíme, kým v skutočnosti improvizujeme každý jeden deň?
Rozmýšľam, prečo mi tú knihu odporúčal otec. Možno videl v mladom Holdenovi kúsok seba? Alebo vo mne kúsok Holdena? Možno chcel, aby som pochopil, že aj on kedysi bojoval s tým istým svetom pretvárky, len už dávno zložil zbrane a naučil sa v ňom plávať. Niečo ako keď starý morský vlk povie nováčikovi: "Aj ja som kedysi zvracal pri prvej búrke."
Nedávno som tú svoju obchytanú knižku z deväťdesiatych rokov našiel v rukách našej Lujzy. Má presne toľko rokov, koľko som mal ja vtedy na vojne. Pýtal som sa sám seba, či by som sa jej mal opýtať, ako sa jej páči, čo si o nej myslí. Ale nakoniec som mlčal. Asi som sa bál, že ma svojou úprimnosťou konfrontuje s tým, koľko zo svojho vnútorného Holdena som cestou životom stratil.
Ten príbeh je ako zrkadlo – Lujze ukáže, že nie je vo svojej zmätenosti sama a mne zas pripomenie, kým som bol, než som si zobral hypotéku a kúpil kosačku na trávnik. „Chytač v žite“, v nás prežíva ako tichá výčitka, že sme sa naučili nosiť masky dospelosti s takou ľahkosťou, že ani necítime, ako nás tlačia.
