Cez víkend som pri umývaní kúpeľne počúval audioverziu Shakespearovho Othella. Čo je vlastne taký ten stav, keď celou svojou osobnosťou túžim byť aspoň trochu intelektuál, ale okovy konvenčných okolností ma pevne držia pri zemi bežného života. Zatiaľ teda, čo som sa pokúšal vydrhnúť usadeniny a vodný kameň zo sprchového kúta, Shakespeare mi v slúchadlách naservíroval úplne inú špinu - špinu medziľudskú.
Pre tých, ktorý príbeh o Ohtellovi nepoznajú, tak v stručnosti je to klasický príbeh o láske, klamstve, manipulácii a žiarlivosti. Othello je starší, nebiely, heterosexuálny muž, vojnový veterán a hlavne Maur - čo je v Benátkach tak trochu exkluzívny tovar. Vďaka svojej najsilnejšej zbrani, čiže schopnosti rozprávať “veselé historky z natáčení” namotá krásnu Desdemonu. Tá je na rozdiel od neho podstatne mladšia a aj podstatne belšia. Ich láska je však čistá, úprimná, ale zároveň aj krehká.
Do tejto lovestory sa však nanominuje nejaký Jago, čo je klasický karierista, hejter a troll v jednom. Keby žil dnes, určite by pracoval pre nejaký dezinformačný portál a s veľkou pravdepodobnosťou písal na svojom facebookovom profile statusy typu „Bielu si vzal len preto, že chce občianstvo“. No a tento majster intríg začne pomaly, systematicky tkať sieť lží o tom, že Desdemona je Othellovi neverná. Klame Othellovi do očí a hovorí mu, že jeho žena ho podvádza s Cassiom. Othello sa od tohto momentu správa ako naivný hrdina vystrihnutý z venezuelskej telenovely. Namiesto toho, aby sa Desdemony jednoducho spýtal: „Zlatko, je to pravda?“ si radšej predstavuje najhorší možný scenár a verí pochybnému týpkovi.
Othello sa odmietne zúčastniť tej nočnej mory každého ženatého muža s názvom „Porozprávaj sa so svojou ženou“ - čo je jeden z najdesivejších momentov v života muža, pretože sa od neho očakáva, že bude musieť vyjadrovať svoje pocity, klásť otvorené otázky a možno aj počúvať odpovede. Namiesto toho prejde rovno do režimu, ktorý ovláda lepšie než romantiku, čiže vojnovú taktiku. A tak sa zo silného muža stáva uzlíček nervov. Nevidí Desdemonu, vidí už len svoje podozrenia. Premieta si do nej vlastné obavy, neistoty, komplex tmavej pleti, možno aj komplex niečoho iného, kto vie? A keď to v ňom všetko dozreje, zabije ju. A potom, keď sa nakoniec ukáže, že všetko to bola len Jagova manipulácia zabije aj seba.
Pravé postavy tohto príbehu nie sú len Othello, Desdemona a Jago - ale projekcia, sebaklam, manipulácia a žiarlivosť – štvorica, ktorá by si v dnešnej dobe zaslúžila vlastný podcast, alebo minimálne talkshow na Markíze, mohlo by sa to volať napríklad "Na Otelo."
Z psychologického hľadiska o tom celom najlepšie hovoril Jung, ktorý tento mechanizmus nazval projekcia. V stručnosti ide vlastne o to, že si premietame na druhých to, čo v sebe nevieme, alebo nechceme prijať. Že nás najviac vytáča práve to, čo v nejakej forme nosíme v sebe aj my. Nemusí nás to len rozčuľovať, môžeme sa toho aj báť.
Keď som prvýkrát čítal o projekcii, tak mi napadlo, že ja mám (okrem iných a ďalších ) značný problém s arogantnými ľuďmi. Tak som nad tým začal uvažovať a napadlo mi, že možno ma arogantní ľudia nevytáčajú preto, že sú arogantní, ale možno preto, že vo mne stále žije nejaká stará bolesť z odmietnutia, alebo, že som v niečom niekomu nevyhovoval. Skrátka mi niekto nejakým spôsobom dal vedieť, že nie som v niečom tak dobrý ako som si myslel, že som bol. A možno je to len môj všeobecný nedostatok sebavedomia, alebo ten občasný pocit, že som neužitočný. Takže vo finále moje opovrhovanie ľuďmi s vysokým sebavedomím je spôsobené hlavne tým, že im to sebavedomie vlastne závidím.
Raz som o tomto fenoméne rozprával kolegovi v robote. Bolo mi trápne mu hovoriť o mojom pocite nízkeho sebavedomia, tak som to prirovnal k situácii, že sú ľudia, ktorí sú extrémne pedantní na poriadok a neznášajú bordelárov. Kolega sa na mňa dlho pozeral a potom vyhlásil, že je to podľa neho úplná sprostosť. On si myslel, že som tým chcel povedať že ľudia, ktorí sú posadnutí poriadkom, v skutočnosti tajne milujú bordel. Ibaže ono to nie je to až tak jednoduché. Ak niekoho irituje, že je niekto neporiadny, nemusí to nutne znamenať, že je vo svojom vnútri sám bordelár. Môže byť práve naopak. Jeho odpor k neporiadku pramení z hlbokého strachu z chaosu. Z obavy, že ak by len na chvíľu povolil vo svojej precíznosti, tak by sa jeho starostlivo vybudovaný svet začal rúcať. Samozrejme, niekedy je to oveľa jednoduchšie. Niekedy sú ľudia proste odporné a stupídne hovädá. A vtedy je to len obyčajný nesúlad osobností a žiadna hlboká psychológia v tom nie je.
Človek sa teda pýta, koľko z toho, čo vidím v druhých, je naozaj ich skutočné? A koľko je len odrazom môjho vlastného vnútra? Othello nebol neverník a jeho láska k Desdemone bola úprimná. No a práve táto romantická, na môj vkus až priblblá láska sa stala jeho slabinou. Bol na nej tak citovo závislý, že keď v nej nesprávne uvidel nevernicu, jeho svet sa zrútil rýchlejšie než moje predsavzatia v januári. Nepotreboval dôkazy, stačili mu Jagove slová a jeho vlastné pochybnosti. Premietol si do nej svoj strach, že ako cudzinec s tmavou pleťou možno nie je pre ňu dosť dobrý. Nevidel skutočnú Desdemonu, len zrkadlenie vlastnej neistoty, niečo ako ja keď sa skúšam ohodnotiť seba na základe počtu lajkov pri mojom článku.
Tieň - tak Jung nazval tú časť našej duše, ktorú odmietame vidieť. Všetko potlačené, všetko zakázané, všetko neprijateľné sa tam ukryje. Nuž a tento tieň na nás prehovára cez druhých ľudí. Každý, kto vo mne vyvolá silnú emóciu, dobrú či zlú mi ukazuje niečo o mne samotnom. Dokonca aj keď obdivujem odvahu niekoho iného, možno je to len preto, že aj v mne drieme kus odvahy, ktorej sa len bojím dať priestor. Uvedomenie, že keď pozerám na druhých, nevidím len seba samotného, ale aj odraz vlastného vnútra je trochu desivá, že? Dobrou správou je, že môže byť zároveň aj liečivá.
Takže aby som to skrátil - nie som TO, čo si myslíš, že som. Ty si TO, čo si myslíš, že som. A obaja sme z toho síce zmätení, ale ja mám aspoň čistú kúpeľňu.
