Nie som pedagóg, dokonca nie som ani rodič. Neprispievam do sociologických revue ani nevlastním patent na generátor správnych odpovedí na každú otázku. Už je to nejaký piatok, čo som naposledy napísal blog a zamýšľal sa nad špecifickými témami.
Padla však otázka, ktorá vo mne zarezonovala, a keďže nemám rád ten pocit, že som niekomu niečo dlžný, začal som sa ňou zaoberať. Pôvodne som si myslel, že mi odpoveď zaberie pár minút života a maximálne tri riadky súvislého textu, napokon sa však slučka analýzy uťahovala čoraz viac, a tak môj korešpondent číta siahodlhý E-Mail, ktorý som mu poslal okolo obeda, možno aj doteraz...
Uplynulo už vyše 250 rokov, od chvíle, keď osvietenec J.J.Rousseau napísal román Emil alebo o výchove, kde predkladá svoju teóriu vzdelávania a výchovy ľudí už od raného detstva. Napriek tomu, že išlo o jedno z prevratných pedagogických diel svojej doby, iróniou osudu bolo, že tento filozof - hoc o výchove teoretizoval do najmenších detailov - svojich 5 detí umiestnil do sirotinca. Ospravedlňoval to údajne tým, že na výchovu nemá čas ani prostriedky. Niekedy to tak proste chodí - obuvníkove deti chodia bosé a kuchárove hladné. Na druhej strane tým nechcem znižovať význam jeho diela a v neposlednom rade sa môžem chlácholiť, že keď už takýto "otec" mohol filozofovať o výchove detí, prečo by som nemohol aj ja...
A tak som v toto pekné nedeľné poobedie naštartoval hybernujúce mozgové bunky a ohliadol sa na skúsenosti, ktoré som za svoj nedlhý život pozbieral, aby som nakoniec vymedzil 4 hlavné faktory, ktoré majú podľa mňa najzásadnejší vplyv na morálne povedomie človeka počas jeho bytia na tejto planéte. Poďme na to:
1.) Individuálna predispozícia:
do tejto kategórie by som zahrnul to, čo je každému z nás dané "do vienka". Na svet totiž prichádzame s určitým "balíkom" hodnôt, ktoré predurčujú náš charakter. Domnievam sa, že drvivá väčšina z nás nie je schopná zmeniť svoju povahu, zvyky a postoje. Poznám veľa ľudí, ktorí o tom dokážu hovoriť aj hodiny, ale pohodlnosť a uspokojenie sa so stavom vecí tak ako sú im v konečnom dôsledku vyhovuje.
Na druhej strane, uvedomovanie si samého seba, svojich silných a slabých stránok ako aj rešpekt voči ostatným môže každému z nás pomôcť napredovať a zlepšovať svoje kvality. Je to možno len môj názor, ale predpokladám, že existuje korelácia medzi tým, keď chce človek "zlepšiť" seba a tým, keď chce zlepšiť svet - každý z nás je predsa chtiac-nechtiac jeho súčasťou. Do individuálnej sféry by som teda zahrnul aj poznávanie a zdokonaľovanie samého seba, umenie pracovať so sebou samým a postupovať keď aj menšími krokmi dopredu, napríklad aj na základe skúseností - či už osobných alebo ľudí, ktorých máme okolo seba.
Meradlom toho, či v danej veci konáme morálne alebo nemorálne, sú predovšetkým ľudia okolo nás, ktorí viac-menej sledujú naše správanie a vystavujú nám akési hodnotenie, ktoré v konečnom dôsledku určitým spôsobom zarezonuje. Veľmi dobrým zdrojom morálnych hodnôt sú predovšetkým morálne autority. Samozrejme, nie je ľahké sa stať morálnou autoritou - v dnešnom svete to vyžaduje veľa námahy a sebadisciplíny, ale každý z nás pozná človeka, ktorý tento titul nesie právom. Tento pomerne ohrozený druh človeka sa vyznačuje tým, že väčšina ľudí ho rešpektuje a v určitých otázkach v ňom alebo nej nachádzajú dokonca názorového lídra. Môže to byť učiteľ, kňaz, ale trebárs aj sused, ktorý svojim modelom správania predstavuje akýsi vzor toho, ako by to malo v spoločnosti vyzerať. Bohužiaľ, dnes sme vychovávaní k egoizmu a všeobecne iným hodnotám, aké sa "nosili" v minulosti. Človek, ktorý sa správa slušne, nie je chamtivý a pomstychtivý, nepodvádza, je empatický a obetavý je súčasnou spoločnosťou považovaný skôr za "exota".
Pokiaľ sa už niekomu pošťastí dostať sa na úroveň názorového lídra ( v akejkoľvek oblasti ), je veľmi dôležité zostať pevne oddaný svojim zásadám a ideálom a nepoddať sa externým (negatívnym) faktorom, ktoré na nás pôsobia. Spoločnosť, ale aj naše vlastné podvedomie sa budú neustále snažiť vyvolať pochybnosti, či konáme správne. Ak si ale zachováme svoju tvár aj v kritických situáciách, môžeme byť práve my tí, ktorí zmenia spoločnosť ( osobne sa mi oveľa viac páči možnosť zmeniť spoločnosť zo svojej pozície ako možnosť, že by som ja mal nasledovať mainstream, ktorý sa nesie súčasnou spoločnosťou ).
2.) Spoločenská predispozícia:
teda prostredie v akom sa nachádzame - opäť môžeme pozorovaním, skúsenosťou a ich vyhodnotením budovať (nielen) svoje vlastné morálne hodnoty.
Základným stavebným prvkom spoločnosti je nepochybne rodina. Pamätám sa ako to vyzeralo v našej rodine a viem to porovnať napr. s tým, keď som bol súčasťou inej rodiny ( s dieťaťom ). Doba je síce iná, nástrah je oveľa viac ako kedysi, gro ale podľa mňa stále zostáva to isté.
Najlepšia cesta k morálnym hodnotám u detí vedie predovšetkým prostredníctvom 2 prúdov: a to lásky a výchovy. Pokiaľ nie sú v detstve viac-menej rovnomerne zastúpené obe tieto veličiny, človek musí neskôr vsadzať viac na skúsenosti a osobné napredovanie ( ako som písal v bode č. 1 ).
Napr. u nás doma to fungovalo tak, že nám rodičia neprejavovali priveľa lásky, ale na druhej strane kládli veľký dôraz na výchovu ( mama je učiteľka, otec sparťanský typ )... V rodine, do ktorej som istý čas patril, sa k dieťaťu všetci jej členovia správali veľmi láskavo, niekedy až neprirodzene a pomerne často doslova nekriticky, pričom menší dôraz sa tu kládol na výchovu ako takú ( myslím, že momentálne je veľmi veľa takýchto rodín - preto mládež čoraz menej rešpektuje dospelých/autority ).
3.) Láska:
predstavuje dobro, ktoré je v nás a ktoré je najlepšou živnou pôdou pre náš osobný aj morálny rast - a ako som povedal, čím lepší sme my sami, tým lepšia bude aj spoločnosť, v ktorej žijeme ( trochu idealizujem, ale myslím, že je to možné ).
4.) Výchova:
nás učí rešpektu k ostatným, čo je základom k fungovaniu spoločnosti a zlepšovaniu vzťahov v rámci nej - a tým pádom aj morálneho povedomia.
Dieťa v rodine pozorne vníma správanie rodičov, ich prejavy v rôznych situáciach, vyhodnocuje ich a v budúcnosti sa nimi riadi. A práve vo chvíli toho vyhodnotenia prichádza kritický moment, ako s prežitou skúsenosťou naloží - rodinu si síce nevyberieme, ale môžeme si vziať to dobré a šíriť to ďalej a zároveň vnímať to zlé a snažiť sa v budúcnosti vyvarovať sa chýb, ktoré sme počas nášho detstva a dospievania sledovali.
Spomenul som len 4 faktory z milióna, ktoré dnes vplývajú na fungovanie rodín, výchovu detí a genézu morálnych hodnôt v spoločnosti. Nehovorím, že v dnešnej dobe je ľahké vychovávať dieťa a už vôbec netvrdím, že je ľahké určiť hranicu toho, čo je ešte morálne a čo nie - tento problém tkvie hlavne v tom, že túto hranicu má každý z nás nastavenú niekde inde.
Ak by som mal ale jednou vetou povedať, odkiaľ čerpať morálne hodnoty, potom tvrdím, že:
- sme to my sami
- spoločnosť, v ktorej žijeme
- láska, ktorú nám dávali a dávajú, a ktorú môžeme my posúvať ďalej
- a napokon výchova, ktorú sme obdržali ( alebo ktorá nám chýbala ) a tak na základe skúseností - aj tých negatívnych - môžeme pretvoriť seba aj svet vôkol nás na lepšie miesto
...a na záver citát:
"Práve pre jednoduchosť svojich základných zákonov je morálka v praxi tak ťažká." (Novalis)
