Po obtiažnom vykročení z teplučkej, voňavučkej postieľky a následných procedúrach pre možné vykročenie do sveta bez ujmy estetického cítenia okoloidúcich a nekonečnej ceste na koniec sveta, kde sa presťahovala inštitúcia, ktorú ctím svojou návštevou deň čo deň sa moje ja ani nemalo dozvedieť, že si ešte pokojne mohlo leňošiť tri hodinky v teple domova.
Tá skľúčenosť po vyšplhaní s na štvrté poschodie so závratmi s predsa len inej nadmorskej výšky sa vystupňovala, keď som vkročila do tmavej prázdnej triedy. Práca mozgových buniek začala s plnými otáčkami a beznádej zaplavovala vnútro. Ruky začali spontánne vytáčať číslo na spolu sediaceho a jeho nechcené očakávané slová sa zabodávali ostro hlbšie a hlbšie. Provokujúco ospanlivý hlas niekde spod periny nebol úplne zrozumiteľný, no o to smutnejší pre moje uši. Takže tri voľné hodiny za ranného brieždenia úplne mimo civilizácie. Len možnosť schúlenia sa na tvrdých, studených laviciach, so snahou dospatia deficitu. Samozrejme neúspešne. Prechádzka po kútoch budovy a okolí prevetrala hlavu a voľný čas bol bohužiaľ nevyužitý povinnosťami, ktoré čakajú v štóse doma na stole.
Krásny začiatok nového týždňa. Snáď sa jeho vývoj čoskoro prelomí a nadhľad bude smieť byť využívaný v menších dávkach.
