„Otrasný smrad starej kávy !" Takýto reklamný slogan nemenovanej značky nás privítal na začiatku roku 1993, keď sme sa presťahovali na Slovensko. V obchodoch sme natrafili na nápisy typu „staré maslo", „vyschnutý chlieb", či „smradľavky". Čudovali sme sa dvom veciam - 1. prečo je na Slovensku v slušne vyzerajúcich obchodoch toľko nekvalitných výrobkov a 2. keď sa už obchodníci snažia zbaviť pochybného tovaru, prečo na to upozorňujú zákazníkov ? Zdalo sa nám podozrivé, že firma vyrábajúca kávu platí nemalé peniaze za antireklamný šot vysielaný v televíziách. Je to nepodarený marketingový ťah alebo štýl humoru, ktorému nerozumieme vzhľadom na odlišné mentality našich národov ? Odpovedí na tieto a tisíce ďalších otázok sme sa nedočkali hneď a naraz. Prichádzali priamo úmerne postupnému rozširovaniu okruhu známych, ktorí nás naučili naše prvé slovenské slová typu ďakujem, prosím, dovidenia, volám sa ... Jediné slovo, ktoré sme vedeli ešte v Jerevane bolo Ahoj (nepýtajte sa prečo práve ahoj, lebo netuším).
Veľká záhada s reklamou na kávu bola odhalená jedným z maminých pacientov, keď sme sa ho na ňu opatrne opýtali. Zistili sme, že chyba je v našom amatérskom preklade sloganu „Úžasná vôňa čerstvej kávy". V ruštine (ktorou sme si pre podobnosť slovanských jazykov na začiatku pomáhali) majú totiž všetky slová opačný význam. Úžasná je otrasná, vôňa - smrad a čerstvá znamená stará, suchá. Postupne sme teda pochopili, že čerstvý chlieb, znamená svieži a že v parfumériách nepredávajú smradľavky, ale voňavky.
Naše uši si časom zvykli aj na to, že slovo dcéra vyjadruje príbuzenský vzťah rodičov a potomka a nemá nič spoločné so žalúdočnými problémami (čo je význam slova v arménčine).
Aj takéto sú teda začiatky cudzincov na Slovensku, ktoré sa pochopiteľne neskladajú len z úsmevných príhod. Množstvo problémov však sprevádza každého, kto absolvuje reštart života v cudzom prostredí, čo považujem za prirodzené. Všetky zážitky, ktorých máme na celú knihu sa dajú zhrnúť do konštatovania klasika: „Čo nás nezabije, to nás posilní". Jednoducho som sa naučil vnímať problémy ako korenie života. Jedlo bez korenia, by nemalo žiadnu chuť.Ľudia sa ma často pýtajú, čo pre mňa vlastne Slovensko znamená. Jeden z čitateľov blogu ma označil za cudzinca. Pre tieto a ďalšie podobné otázky dodám pár viet o sebe. Pravda je taká, že mám arménsku národnosť a slovenské občianstvo (LEN slovenské). Za cudzinca sa už roky nepovažujem. Slovensko sa stalo mojou súčasťou. Vďačím mu za veľa - hlavne za najlepšiu manželku na svete, nádherné deti, vzdelanie, prácu a množstvo priateľov.
Najkrajšie roky života som prežil na internáte v Banskej Bystrici. Človek už v tomto období nie je dieťa, ale ani úplne dospelý. Vysokú školu vnímam ako akési prípravné laboratórium reálneho života. Nájdete tam ľudí rôznych typov a pováh, starosti i radosti, zábavu a povinnosti, drámu, komédiu, úprimnosť, lesť, zákernosť, pocit absolútnej slobody, skutočné priateľstvo, či lásku na celý život. Až s odstupom času si ale uvedomíte, že to malé laboratórium malo v porovnaní s tým, čo vás čaká „vonku" veľmi ružový nádych. Väčšina študentov sa s ozajstnými nástrahami života stretáva až po štúdiu. V reálnom živote sa už spravidla nemôže tešiť na toľko úprimnosti, otvorenosti a večne veselých tvári.
Ja som mal trochu viac šťastia. Bezstarostný študentský život vystriedala mimoriadne zaujímavá práca v STV, kde som mal česť pracovať so špičkovými profesionálmi a skvelými kolegami. Mnohí z nich sa stali mojimi dobrými priateľmi. Práca zahraničnopolitického redaktora mi tiež umožnila behať po svete, lietať vládnym špeciálom a stretávať sa s prezidentmi, premiérmi, či členmi kráľovských rodín.
Veľa mi dali rozhovory s osobnosťami i s obyčajnými ľuďmi, ktorí celé dni stáli v mraze na Námestí nezávislosti v Kyjeve, mesiace žili v stanoch a strašne verili v svoju lepšiu budúcnosť.
V Afganistane sa na mňa zase miestni pozerali ako na okupanta, ktorému by najradšej pri prvej príležitosti podrezali hrdlo. So zvláštnym smútkom v srdci som vnímal leteckú katastrofu poľského prezidenta, keďže Lech Kaczynski počas viacerých stretnutí na mňa zapôsobil ako veľmi sympatický a vtipný človek.
Dnes, keď sledujem dramatické udalosti v Líbyi, vybavuje sa mi v pamäti návšteva legendárneho stanu Muammara Kaddáfiho a jeho zvláštny chladný výraz tváre.
Keď vidím v TV limuzínu amerického prezidenta, spomínam si, že to auto má dvojičku. Počas presunu v kolóne si limuzíny aj niekoľkokrát vymenia miesta, aby nikto nakoniec nevedel, v ktorom z dvoch identických áut sedí prezident.
Pokus o americký úsmev
STV-čka za môjho pôsobenia priniesla veľa exkluzívnych rozhovorov, vrátane interview s ruským prezidentom Vladimirom Putinom (pred summitom Bush-Putin v BA), ktoré prebrali popredné svetové televízie, vrátane CNN, Euronews, či BBC. Pre televíziu malej 5 miliónovej krajiny to bol veľký úspech.
Za posledných 19 rokov som s rodinou zažil naozaj veľa dobrého a poučného. Aj za to vďačím Slovensku.
Biblický Ararat, kde sa začal život po potope, drží ochrannú "ruku" nad Jerevanom. Foto: R. Stepanyan
Krajinu pod Tatrami a jej obyvateľov máme úprimne radi, aj keď sa nám často cnie za rodným Arménskom ...
