S nohami na zemi, ale hlavou beznádejne v oblakoch...už som prestala dúfať, že z toho niekedy vyrastiem :) Zoznam autorových rubrík: Pocity, Len tak :), Všimla som si
Počasie bolo ako v rovníkovej Afrike, ale veď sa to vlastne aj patrí, ako tak pozerám do kalendára. Keďže nám s kolegyňou pražilo na hlavu júnové slnko ako sme sa tak vracali z obeda, nič dobré sa z toho vykľuť nemohlo. I začali sme teda pri káve rozmýšľať, ako rýchlo zbohatnúť a už do konca života nič nerobiť. Teda niečo áno, ale len to, čo sa nám bude chcieť. A nápadov to bola celá kopa, jedna väčšia somarina ako druhá.
Pre niekoho totálne otravná vec, pre niekoho úplná hystéria. Pre mňa príjemne strávené nedeľné večery s priateľmi pri káve spojené so sledovaním bandy neznámych, mladých, viac či menej talentovaných ľudí, a jedného ďalšieho, ktorý pre mňa neznámy nebol, ale zato má obrovský talent a široký úsmev. Ono sa to hneď inak pozerá, keď človek vie, o koho ide. Je to zaujímavejšie, ale aj neuveriteľnejšie.
Akurát sme sa vrátili z obeda. Zívam ako hrošie mláďa, potrebujem sa nejako prebrať. Nasadzujem teda akčný plán na prebudenie - šumivý celaskon a blog.sme.sk, veď sa predsa nemôžem takáto polomŕtva pustiť hneď do práce, to by mohlo mať pre firmu fatálne následky. Očami listujem v najnovších príspevkoch, zbadala som jeden aj od mojej obľúbenej blogerky Katky Tekeľovej s názvom Na budúci rok isto... Jasné, že som si ho hneď chcela prečítať ako ostatne všetky Katkine výtvory. Prečítala som milý perex o dĺžke troch riadkov a potom prišla veta, ktorá ma zmiatla: „Dnes má naša Anetka meniny".
