Keď tu nie si...

Stopnem ďaľší obláčik,
vezmeme pitie, koláčik,
odvezie ma baránok,
kam len myseľ spraví krok.

Poďme trebárs...Do Paríža!
Eiffelova veža skrýša.
"Bonjour" rieknem mladým slečnám.
Medzi nimi, snáď očný klam,
stojí moja kráska zo sna.
Pretriem oči, zmizla! Hrozná
bolesť moje srdce "pushne".
Vysnívaná opäť pyšne,
kdesi v dave čiernobielych,
zatají svoj dúhový dych.

Naplnený sklamaním
zmenu vzduchu ocením.
Rozhodnutý váhaním,
ďalším cieľom bude Rím!

V peknom chládku pri amfíku
Prodi sedí na pikniku.
Pozvanie sa neodmieta,
pokiaľ diár nenamieta.
Ten môj iba skromne mlčí,
žiadnu sťažnosť nenaznačí.
Po plážovom volejbale
pobavím sa v ľudskej dáme.
keď tu v roli bielej dámy
zazriem ju, hneď ruším plány,
že vyhodím toho kráľa.
No kým vcitnem, tam, kde stála
pred sekundou Galadriel,
prázdne políčko sa skvie.
To už nie je fér! Zakričím.
Takto svoje srdce ničím.
Kašlem na ňu! Dušujem sa.
Darmo mu však riekneš: Kroť sa!

"Jenom žádnou paniku."
Vraví čechúň v taxíku.
Ok. Vzdychnem polohlasom.
Dám si rande s autobusom.
Červeným? Pýta sa blondýn.
"Naturally" Cieľom Londýn!
Pod dohľadom námorníka
na zem nakrúšim chlebíka.
Pre výdatné raňajky
prihodím i dva párky.
Hľa, tam kráča kráľovná i so svojím sprievodom!
Japonci hneď utekajú s odisteným Niconom.
Hodím i ja pohľad tade.
Tá, čo moje srdce v klade
uväznila! Hneď čas stopnem,
lačným pohľadom ju opnem.
Vymaní sa! Lasička!
Zas utiekla, maličká...

Sklamanie už neskrývam.
Ostrovy hneď opúšťam.
Všetko, čo mám pobalím,
do šatôčky zabalím,
na paličku priviažem,
idem znovu hladať zem.
Každá súš, keď nie som s tebou,
pre mňa nehostinnou stepou!
Kričím smutným pohľadom,
pod slnečným dohľadom.

Počuješ to? Jemný vánok.
Šepoce mi: "hoď si spánok."
Hodil som si snáď i dva.
Mapu už mi netreba.
Viem, že musím hľadať skaly,
nezelený ostrov malý,
kdesi v strede Zeme vraj.
Tam ja nájdem si svoj raj.
Hneď si volám o taxík.
Banán, colu a keksík
instantný, čo priľahol som,
keď ma spánok niesol časom.
Toť proviant môj bohatý,
čo na cestu schmatli hnáty.

Svoju Remedios hľadám.
Keď sa spatríme, požiadam
ju nech moje srdce vráti,
abo vezme všetko! Platí?
Bosou nohou stúpam v skalách.
V hlave blúdi nejasný strac h .
Čo bude až obja v ím ju?
Či sa m i sny n e ro z plynú?
Ka d e ďalej? Zavr i em o č i.
Vietor k roky moje stočí
a už cítim každým pórom,
chviem sa, pot snáď tečie morom,
cítim ju jak často v noci,
keď bol som s ňou. Ten známy pocit.
Hoci neviem vydať hlásku,
tichom sľúbime si lásku.
Hlavu vložím do jej lona.
Žijem! Dýcham! Opäť! Znova!