Slza

Kde si svetlo moje?

A v diaľke akýsi pes tam šteká.

Kde si slnko moje?

Tá krásna lúka farebná,

to bolo radosti pri jej siatí.

Neľahla popolom iba hanebná

sneť všetku krásu nám hatí.

Tam kde sú základy z kameňa,

keď niekto aj strechu zborí,

po veľa litríkoch prameňa,

sa aspoň chatrč vynorí.

To bolo ľudských vĺn od mora,

kým som si dokázal vychutnať ticho.

To až si zas poviem bez zmora,

bude aj lúka v nás, hoc už len placho.

Ver mi, že budem tým plamienkom,

čo až chlad kdesi sa vynorí,

len čo tam zamávaš stebielkom,

budem ti sprievodcom v pohorí.

Zas ležím, nedýcham, slza mi blúdi.

Kde si hviezda moja?

A v diaľke svetlo tam napĺňa ľudí.

Kde si láska moja?

A ja milujem potichu, placho, bez šance na náhradu škody...