Ako som vyrástol z čoho som ani vyrásť nechcel.

„Iste si myslel hviezdičky a mesiačik,“ povedal som trochu váhavo, akoby som sa bál jeho reakcie. „Áno, áno,“ pritakalo „tak nejako ich vy, malí tvorčekovia, voláte. Zvláštne meno pre Rúfusa, Izoldu, Svetlanu, Rusalku, Tamaru, Báru...“ „To mi snáď nechceš vymenovať všetky hviezdičky na oblohe!“ vykríkol som trochu posmelený jeho teplým úsmevom pri mojej poslednej pripomienke. A hneď som pokračoval: „V škole nás učili, že...“ „A zase je to tu!“ zvraštilo čelo a nad ľavým obočím sa mu zjavila maličká, nevýrazná, ale predsa len vráska. „V škole nás učili...“ zopakovalo moje slová, ale nebolo to adresované mne. Zrazu sa mi zdalo, že odišlo. Odišlo kamsi ďaleko, preč odo mňa, do sveta kam odchádzame, keď chceme byť sami. Ale hneď bolo späť: „Túto repliku asi nikdy nepochopím, ale môžeme sa pokúsiť znovu,“ žmurklo na mňa „takže...čo je to škola?“ vedel som, čo bude nasledovať, no predsa som mu odpovedal: „škola je miesto, kam chodia všetky deti aby sa naučili napríklad písať, čítať, počítať.“ A tu som zastal, lebo jeho reakcia mi bola už vopred známa. „Aha...Takže ak ja som nechodilo do školy, teda neviem písať, čítať ani počítať, som podľa teba hlúpe?“ spýtalo sa ma. „To som nepovedal!“ zakričal som, ani sám neviem prečo. Potom som to aj oľutoval, lebo teraz to vyzeralo akoby som si to naozaj myslel a prirýchlou negáciou som to chcel zakryť. Ale ja som si to nemyslel. Skutočne. Naozaj. No možno trošku. Predsa len toho viem oveľa viac. Viem počítať so zápornými číslami, viem prečo mi môže jablko spadnúť na hlavu, prečo sa Zem točí. Ono na mne hneď vybadalo, že nad čímsi premýšľam a spýtalo sa ma ešte raz. Tentoraz to však už bolo vážne. „Naozaj si myslíš, že som hlúpe?“ spýtalo sa ma hlasom, v ktorom bol cítiť smútok. „Nemyslím,“ odpovedal som, no určite to neznelo presvedčivo, keďže sám som o tom nebol presvedčený. „Teda si to myslíš,“ už sa ani nesnažilo skryť smútok. Zrazu ho bolo všade naokolo toľko, že by sa dal krájať. „Však som ti povedal, že nemyslím!“ opäť som vykríkol, no presviedčal som skôr seba ako jeho. „To je ďalšia vec, čo vás naučili,“ povedalo, „už ani ty nehovoríš, čo si myslíš...Ale keď ja mám radšej tatársky biftek ako vyprážaný rezeň. Ten sa na nič nehrá.“ Zrazu som nevedel, čo povedať. „Ale, ale, ale,“ zajakal som sa. „Už nič nehovor...Prosím ťa, len nič nehovor,“ rieklo zúfalo, „chcem si ťa zachovať takého, aký si bol. Taký maličký. Stále si sa len usmieval. A mlčal si. Lenže z toho mlčania som vyrozumelo viac ako dnes. Ja už ani neviem, čo ti mám veriť a čo nie...“ „Ale ja ti neklamem!“ vyšlo zo mňa a spolu s touto vetou zo mňa vyhŕkli slzy, ktoré som sa márne snažil ukryť. „A už opäť to robíš. Ale vedelo som, že sa to už pomaly blíži. Dúfalo som, že ty budeš iný. No je to rovnaké ako keď bocian otvorí zobák a čaká až mu doň skočí žaba. Rovnako márne...Všetci tým prejdete. V každom z vás umriem,“ teraz už plakalo aj ono. Ešte nikdy som ho nevidel plakať a to ho poznám už...Ako dlho sa vlastne navštevujeme? Zdá sa mi akoby to bolo odjakživa. Už sa ani nepamätám, kedy som ho stretol prvýkrát. „Zbohom. Musím ísť,“ povedalo pokojne, no so zjavným sebazaprením, „už sa asi nikdy neuvidíme. No najhoršie je, že si ma ani nebudeš pamätať. No...Vážne musím. Rúfus mi dáva znamenie...“ „Nechoď prosím!“ plakal som, „nechoď! Nechoď! Nech...“ ani som to nedopovedal. Zrazu som nevedel, prečo mám vlhké oči a čo som to vlastne kričal. Žeby zlý sen? No, ale teraz musím rýchlo zaspať, lebo zajtra ma čaká škola, po nej musím ísť čosi vybaviť do mesta. Nesmiem na nič zabudnúť. Ale zrazu som mal pocit, že časť zo mňa chýba. Bol som akýsi...prázdnejší...