Neboj sa žiť!

„Podaj mi ruku a poď!“ povedal som mu dosť dôrazne na to, aby vycítil, že to má urobiť. On však naďalej stál. V očiach sa mu zrkadlil strach, ale nebol to strach obyčajný, ako ten zo zubárky či injekcií. Bol to strach zo smrti, z tej neznámej neprebádanej tmy. A takej tichej... Čo je tichšie ako smrť?

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Stál a hoci by mu k vlastnej záchrane stačilo urobiť jeden jediný krôčik, nespravil ho. Bál sa spraviť ho, no, prirodzene, bál sa i toho, čo ho čaká, ak ten krôčik nespraví. A tak sa ocitol v pasci. Nemohol tam zostať, ale nemohol sa ani pohnúť. Začal som ho prosiť. Bez slov. Očami. Bola to najvrúcnejšia prosba akú som mu kedy venoval. Nechcel som byť svedkom odpadnutia ďalšieho lístku, ktorý sa nedožije jesene.
Lenže jeho oči si na dnešný večer rezervoval ten prirodzený pocit z neznáma, odkiaľ niet návratu. Nevydržal som to a rozplakal som sa. Je to už dávno, čo som skutočne plakal. Ani vlastne neviem, kedy to bolo...Ale teraz som spustil svoj vodopád smútku.
V jeho tvári sa zjavilo čosi nové. Pretrel som si oči a zistil som, že nič nové v jeho tvári nie je. Oklamali ma vlastné slzy. Jeho oči už neboli na Zemi. Mali akýsi nadpozemský výraz. Bál som sa ich. Prinútili tie moje, aby sa zavreli.
Po chvíľke boja sa mi podarilo znovu ich otvoriť, no on tam už nebol. „Nieeeéééé!“ zakričal som, vlastne chcel som zakričať. Výkrik mi však uviazol kdesi medzi hlasivkami a končekom jazyka. Na mieste, kde ešte pred chvíľou stál, zostal papierik. Boli na ňom tri slová: „Neboj sa žiť!“