Sedím na krútiacej červenej stoličke, od ktorej ma už bolia kostičky v pozadí.
Sedím za novým svetlohnedým stolom, na ktorom je ako by niekto povedal chaos. Podľa mňa sa na ňom nachádza pár vecí, ktoré potrebujem. Prázdny červený hrnček špinavý od kávy s nápisom Virgin, pero, ceruzka s kamoškou gumou, pravítko, zošívačka, poloprázdna fľaša minerálky, kapesníky (po slovensky papierové vreckovky), mobil, ale hlavne počítač a papiere najrôznejšej podoby a dôležitosti.
Hľadím na rozsvietenú postaršiu obrazovku, ktorú sa mi nešťastnou náhodou podarilo popísať perom. Nebola som ale prvá komu sa to podarilo. Ťukám do rozhejganých a ošúchaných gombíkov ešte staršej klávesnice, ktorú som zatiaľ nepopísala J
Rozmýšľam. Nakoľko mi už zo všetkých čísel od rána začína, slušne povedané, preskakovať. Rozmýšľam o všetkom inom. O dovolenke, na ktorú idú rodičia bezo mňa. O tom, prečo sedím už celý týždeň v práci dvanásť hodín denne. Kvôli notebooku? Áno, toto som povedala jednému kolegovi. Prečo? Samu seba sa o tom snažím od tej chvíle presvedčiť. Nedarí sa mi to. Jednoducho som ušla. Pred všednosťou a obyčajnosťou. Chcela som zažiť niečo nové. Zažívam?
Áno! Prichádzam nato, čo by som v živote robiť nechcela. Nechcem zrásť so žiadnou stoličkou, stolom a počítačom. Neprichádzam nato, čo robiť chcem. Viem len to ako by som sa k niečomu mohla posunúť. (Ale to neprezradím teraz). Malými krôčkami sa určite dopracujem k nečakanému záveru. Možno aj touto úvahou, ktorú píšem tajne schovaná za faktúry.
Informatici čítate? Alebo čítaš? Presne ty! Nevykaj mi. Príď. Predstav sa a neschovávaj sa za program, ktorý ti slúžil doteraz J
