Sen? Skutočnosť?

Písalo sa dvadsiateho siedmeho augusta dvetisícšesť. Spolu so svojimi kamarátkami a zároveň spolužiačkami a spolužiakmi sme prichádzali na pláž, kde sa mala odohrávať veľkolepá párty. Konkrétnejšie povedané naša stužková. Všetci sme boli príjemne naladený a čiastočne aj unavený po celodennej horúčave, ktorá ovládla chorvátske mestečko Tribunj. Oblečené som mala ľahké kvetinové šaty, ktoré som obohatila parfémom escada. Pri tejto dokonalej symbióze výnimočných prvkov som sa cítila úžasne. Všetky svoje starosti a žiale som nechala zamknuté na izbe v tom najspodnejšom šuflíku. Oddávala som sa príjemnému letnému večeru. Posadali sme si okolo nádherne ozdobeného stola a pustili sa do chutnej morskej večere. Každé sústo, každý pohľad, bol nezabudnuteľný. Mala som okolo seba ľudí, ktorých zbožňujem, s ktorými si rozumiem. Za cvakania fotoaparátov sme šantili ako malé deti v škôlke. Všetky dievčatá sme boli unesené z chorvátskych dokonale opálených čašníkov. Nechápavé pohľady spolužiakov. Až na jedného. Áno, presne on. Díval sa na mňa a ja naňho. Prestala som vnímať všetko okolo. Nepočula som nič. Nevidela som nič iba dve nádherné oči, ktoré uprene hľadeli do mojich. Cítila som nekonečnú páľavu ako keď sa človek pozerá do najsilnejšieho obedňajšieho slnka. Postupne sme dojedli večeru a presunuli sa na pláž. Bola takmer prázdna. Stáli sme tam my a naša triedna s tridsiatimi zelenými stužkami nádeje. Meno za menom. Stužka za stužkou. Stali sa z nás maturanti. Spustila sa hudba doprevádzaná spevom všetkých prítomných. Stála som tam a vnímala túto čarovnú chvíľu. A potom to prišlo. Čakala som na to takmer celé dva roky. Pocítila som niečie ruky na svojich ramenách. Pomaly som sa na ne pozrela. Poznala som tie prsty, ktoré ma svojou hebkosťou udivovali. Otočila som sa. Opäť som hľadela do tých očí, ktoré hovorili aj bez slov. Chytil ma za ruku nevšímajúc si ostatných. Akoby sme tam zrazu boli len my dvaja. Dívala som sa naňho a nechala sa uniesť. Hudba utíchla a až teraz som si uvedomila, že spolužiakov vidím niekde v diaľke. Stáli sme tam, kam sme doobedu spolu plávali. Na kamenistom výbežku, ktorý bol takmer celý obklopený morom. Šmýkal sa, no ja som sa nebála, pretože som tam bola s ním. Neprestajne ma držal za ruku. Bála som sa, že ak ma pustí, tak sa rozplynie a ja ho už nikdy nebudem mať tak nablízku. Nestalo sa tak. Pustil ma. Chcela som niečo povedať, ale nestihla som. Pristúpil o krok bližšie. Nahol sa. Pocítila som sladkú chuť jeho pier. Inštinktívne som zaborila svoje prsty do jeho vlasov. Až teraz sa osmelil a položil svoje ruky na moje boky. Zdalo sa to ako večnosť. Stáli sme tam v objatí bez jediného slova. Odsunula som sa a pocítila strach v jeho očiach. Objala som ho tak ako už nikdy viac. Postavila som sa vedľa neho. Nechápal, chcel namietať. Nemohol. Na ústa som mu položila ukazovák. Opäť som ho objala a ukázala mu posledný západ slnka na našej stužkovej a zároveň náš prvý spoločný.