Ostatný týždeň sa mi ale zdali zvláštne, alebo som sa stala zvláštnou ja. Nech už je to tak ako chce. Pozerala som sa na nich, ich žiariaci lesk, nekonečno. Rozmýšľala. Nad svojim životom, ktorý sa uberá smerom, ktorému nerozumiem. Nad tým, prečo som ostala v našej detskej izbe sama a pripadám si ako jedináčik. Nad psíkom, ktorého by som chcela, no netuším či by som sa oňho vedela postarať tak aby mu nič nechýbalo. Nad banalitami každodenného života.
Pritom všetkom som zabudla na to podstatné. Na život. Na svoje sny. Či túžby. Každý večer, keď som si líhala do postele som bola niekde na hviezde. Vždy keď sa pozriem na tieto svetielka na oblohe mi niečo pripomenú, pekné, smutné, veselé. Spomienky sa opakujú a točia dokola ako kolotoč so šťastnými deťmi.
Takéto hviezdičky ale ráno idú na druhý koniec Zeme a mne sa spomienky rozplinnú ako ranná hmla. Dnes sa to zmenilo. Dostala som pero. Na tom by nebolo nič zvláštne, že? Toto pero má ale cenu zlata, pretože je naňom obloha, ktorá ma hocikedy cez deň prenesie do ríše noci a snov.
