Začalo to obyčajnou dedinskou svadbou, kde sa zišla celá rodina. Bola to svadba, ako sa patrí. Stoly prepchaté jedlom a pitím, zábava v plnom prúde, nádherná nevesta a všade usmievavé tváre, ale ja som sa aj napriek tomu cítila nesvoja. Možno preto, že nemám rada svadby, aj keď sú dokonalé a pre niektorých zmyslom života. Samozrejme to som ešte netušila, čo sa stane o pár hodín. Keď som videla tie plné stoly lákavého jedla, ani ja som neodolala. Jedla som všetko čo som videla. „Keď už si mám tú svadbu odtrpieť, tak aspoň sa poriadne najem,“ hovorila som si v duchu. A zrazu to prišlo. Žalúdok ma začal upozorňovať, že už nevládze. Bolo mi byť poriadne zle. Nezostávalo mi nič iné, len sa zdvihnúť a ísť na čerstvý vzduch. Oznámila som rodičom, že odchádzam. Chýbalo pár minút, aby bolo presne dvanásť hodín a preto všetci protestovali, že nestihnem rozlúčku ženícha a nevesty. Mne to bolo úplne jedno, potrebovala som ísť von. Nezištne sa ku mne pripojil aj Mário - môj vtedajší priateľ. Nenechá ma predsa samu "v takom stave".
Bola som mu v tichosti vďačná. Vonku bola tma. Svietilo pár pouličných lámp, všade bolo príjemne ticho až sme mali pocit, že tá noc je len pre nás. Aj žalúdok sa odvďačil takej nádhernej prechádzke a prestal bolieť. S Máriom sme sa držali za ruky a smiali sa z toho, že nás neprinúti nikto mať takúto svadbu. Cítila som, že ma nesmierne ľúbi a nech sa zoberieme akokoľvek, pre nás to bude najkrajší deň na svete. Pri tých všetkých plánoch do budúcnosti sme zaregistrovali, že za nami ide auto. Automaticky sme sa pritiahli bližšie na chodník a pokračovali ďalej v ceste. Zrazu som pocítila trhnutie ruky. Máriova ruka sa mi vyšmykla a ja som pred sebou videla hrôzu, ktorá sa mi vryla hlboko do pamäte. Jeho telo sa prevracalo na kapote auta. Neviem koľko som tam stála a nedokázala zo seba vydať ani hlások. Nemá, ale vidiaca som stála na chodníku a sledovala, ako Mário padá z kapoty na sklo, rukami sa snaží zakryť si tvár, padá dolu a v tom som mňa vyšlo: “Stojte!“. Nič viac a nič menej. Zrazu všetko stíchlo a šofér sa vytackal z auta. Neviem, čo som mu všetko povedala, ale on ma aj tak nevnímal. Bol taký opitý, že nevedel čo sa vlastne deje. Jeho jazdná dráha bola najšikmejšia akú som videla a keby sme tam neboli, skončil by niekde v plote.
Všetci lekári, policajti nám povedali, že sme sa druhý krát narodili. Ak by sme išli opačne a ja by som bola na Máriovej strane, bola by som na mieste mŕtva. On mal „šťastie“ v tom, že mal pevné kosti a tak otras mozgu a zlomenina nohy boli jediným zranením.
Samozrejme, ako to na Slovensku chodí, opitý vodič jazdí opitý až doteraz a bude jazdiť dovtedy, dokedy opäť nezrazí niekoho, kto nebude mať také šťastie, ako my. Odvtedy chodím po chodníku so strachom a ďakujem Máriovi, že mi zachránil život.
