Žije v Nitre a momentálne je na MD. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Čo sa týka nás všetkých, Súkromné, Na zamyslenie, Fotogaléria
Sedím v preplnenej čakárni a držím v náruči trojmesačné dieťa. Ľudia nervózne podupkávajú. S nevraživosťou sledujú dvere ordinácie, do ktorých už dávno mali vstupovať pacienti. Nikdy by som nepovedala, že budem potrebovať takého lekára. Mám strach, ale zároveň si už chcem konečne vydýchnuť a vedieť svoju diagnózu.
Konečne zaspal. Môj drobček. Potichu zatváram dvere a moje kroky vedú do kuchyne. Rýchlo umyť, riad, upratať hračky a potom je čas, kedy sa môžem venovať sama sebe. Takto to funguje už necelých 19 mesiacov. Je to odlišný život, aký som mala predtým. Niečo pribudlo, iné zostalo, ale hlavne mnohých vecí som sa musela vzdať. Okrem iného aj písania. Jednoducho deň mi prinášal toľko nového, že večer som padala od únavy a môj mozog nenachádzal žiadne slová. Mohla som sedieť pred počítačom hodiny a nič. Žiadna súvislá veta..........až dnes.
Sobota 12.11.2005, ako každá iná a predsa výnimočná. Aspoň pre dvoch ľudí - pre mňa a môjho nastávajúceho sa stala nezabudnuteľnou bodkou za naším slobodným životom. Vždy som rozmýšľala nad tým, ako to bude všetko prebiehať a čo budem cítiť. A už to tu bolo.....
Nikdy by som nepovedala, že ma to tak zoberie. Vždy som si myslela, že keď to príde, budem na to pripravená. Zrazu neviem, čo so sebou.
Vždy som rozmýšľala o tom, ako som sa narodila. Videla som mamičky s obrovskými bruškami, ale nechápala som, kedy a ako sa na svet dostanú bábätká von. Raz mi kamarátka povedala, že stačí ak ťa chlapec pobozká a začne ti v brušku rásť bábätko. Potom, keď budeš mať brucho príliš veľké jednoducho bábätko z teba vyjde von.
Ak nechcete čakať u lekára, jednoducho si zaplaťte a objednajte sa na určitú hodinu. Alebo si zoberte príklad z našich spoluobčanov:
V druhom ročníku ZŠ na konci školského roka sme sa dozvedeli, že budeme mať novú súdružku učiteľku – Grófovú. Osobne z nás ju nikto nepoznal, ale jej priezvisko bolo známe po celej škole. Všetci sa jej báli. Počúvali sme o nej najhroznejšie príbehy, ktoré nám rozprávali starší, skúsenejší žiaci.
„Dobrý deň teta,“ pozdravil ma nečakane malý chlapec na ulici. „Dobrrýý,“ odpovedám a pridám veľký úsmev. „Tak už aj deti vidia, že nepatrím medzi najmladšiu generáciu,“ ťažko si povzdychnem a pokračujem ďalej v ceste. Chlapec sa však nečakane otočí a rozhodne sa ísť mojím smerom. Pridávam do kroku. Cítim sa nesvoja.
Samota je ubíjajúca. Večné ticho, v ktorom sa ozýva len zvuk krokov. Šialený pohľad do zrkadla a nevypovedané slová. Nekonečné čakanie na niekoho. Samota je zlá.
Ľudia, ktorí sú veľmi plachí, milí, a dobrosrdečný to majú v živote ťažké. Ľudská závisť a pýcha dokáže zničiť aj tú najnevinnejšiu bytosť. To, že sa dobrota niekedy nevypláca, pocítili často krát na vlastnej koži. Nedokážu sa brániť a čo je najhoršie myslia si, že za to môžu oni sami. Ich nevinnosť je niekedy „pre niektorých“ taká smiešna, že až priťahuje zlo a krutosť ľudí, ktorí si nemôžu „odpustiť“ možnosť dopriať trochu pôžitku z utrpenia iných.
Jesť? Spať? Myslieť? V tomto období, o ktorom chcem písať nemožné. Rozchod – každý, kto nesprávne miloval ho zažije. Aj ten „najtvrdší a najošľahanejší frajer“ sa zrazu zmení na nespoznanie. Čím viac sme milovali, tým viac nás zasiahne...........
Urobiť správne rozhodnutie niekedy dá poriadne zabrať. Hlavne vtedy, keď ním ovplyvníme život iným ľuďom. Radíme sa s ostatnými, hľadáme „osudné znamenia“, aby nám ukázali správny smer, čítame a počúvame medzi riadkami, či náhodou tam nenájdeme „pre nás vhodné riešenie“. Sme zúfalí, nemôžeme spať a celý deň zamyslení pobehujeme. Srdce nám prudko bije, hlava ide prasknúť a telo bojuje s únavou.
Bola som siedmačka na ZŠ. Malé drobné stvorenie, ktoré sa zaľúbilo do „veľkého deviataka“. Bola to veľká láska, ale iba malej siedmačky“. Tajne som dúfala, že ho aspoň raz stretnem v škole a on sa na mňa usmeje. Písala som mu zaľúbené listy. Vydržala som o ňom snívať celé hodiny. V prezuvárke som mu do topánok ukladala kytice snežienok, fialiek, púpav a ruží. Na lavicu som mu kriedou kreslila srdiečka. No jednoducho som ho svojou nekonečnou láskou „otravovala“ na každom kroku.
Môj dedko vyzeral ako ty. Si mu veľmi podobný. Možno sa čuduješ, prečo na teba tak hľadím. Sedíš oproti mne v autobuse a ja z teba nespustím oči. Viem, že je to nepríjemné, ale ja si nemôžem pomôcť.
22.45.........ležíme v posteli, ako dve cudzie bytosti. V hlave máme plno nevypovedaných slov a v srdci hnev. 23.12.............je hlboká noc a ty si ma nechal v myšlienkach samú. Ako si mohol zaspať, keď sme sa pred hodinou pohádali a ty si nepovedal ani slovo? Čo mám urobiť, aby si sa zobudil a prihovoril sa mi?
Nikdy by som nepovedala, že budem mať niekedy z niečoho strach. No vďaka nešťastnej náhode sa bojím chodiť po chodníku. Možno pre niekoho je to nepredstaviteľné, ale keď niekto zažije to čo ja, tak je to normálne.
Rok 2003: Dana - milé, nežné stvorenie, ktoré práve skončilo vysokú školu a jej snom bolo začať pracovať. Všetci jej hovorili: „ Danka, bude to ťažké. Dnes si prácu len tak nenájdeš.“ Neverila nikomu, veď predsa, keď je niekto šikovný, dynamický, cieľavedomý, komunikatívny, kreatívny, ochotný vzdelávať sa,...........(všetko, čo sa píše do curriculum vitae) a navyše bez vysokých nárokov na odmeňovanie, tak musí si predsa nájsť prácu. A tak Danka začala písať a posielať životopisy.
“Uvidíš, čochvíľa zomriem,“ hovorieval môj dedko takmer každý deň. A ja jemu na to:“ Aaale dedko, vy prežijete aj mňa. Čo vám ku šťastiu chýba? Ste zdravý, šikovný a nemáte žiadne starosti.“ Všetci sme sa z toho smiali. Náš dedko - hypochonder. Mal všetky choroby sveta, ale žiadnu mu nezistili.
