Celé prázdniny sme prehovárali rodičov, aby nás dali do inej školy, pretože nevieme či to v našej škole so súdružkou Grófovou prežijeme. Lenže vtedy „za komunistov“ nebolo v móde prenášať svoje deti do iných škôl a tak sme u rodičov nepochodili.
Ani neviem, ako prázdniny uleteli a deň, kedy spoznáme novú triednu učiteľku bol predo dvermi. Všetci sme sedeli v laviciach a s napätím sme čakali, kedy príde do triedy. Keď sa dvere otvorili, strach v triede sa dal krájať. Zelené tváre, spotené ruky, sklopené oči, trasľavé nohy žiakov a v tom rázne kroky, diktátorský pohľad a kamenný výraz súdružky učiteľky Grófovej.
Hneď prvý deň nám nadiktovala, čo máme dodržiavať a ako sa máme správať. Všetci si máme kúpiť na lavicu zelený obrus. Prvý deň sme prežili bez následkov.
Na druhý deň nikto nemal taký obrus, lebo sme ho nemohli zohnať. Netrpezlivo sme čakali, čo sa bude diať. Neuvedomili sme si, že pri našom čakaní sme boli príliš hluční. Dvere sa rozleteli. Grófová vošla celá červená. „Prečo je tu taký krik? Neviete sa slušne správať! Kde máte zelené obrusy! Ja Vás naučím poslúchať!“ zasipela. Zrazu si zo sukne vytiahla hrubý kožený opasok. „Oooocch, o tomto nám rozprávali starší žiaci.“ Všetci sme museli prísť k prednej lavici a tam nás každého poriadne vyprášila (teda remeňom po zadku). Neviem, ako by to prešlo učiteľke teraz, ale vtedy sme sa báli hocikomu povedať čo sa deje za dverami našej triedy ( to naša naivná detská duša si myslela, že nikto o tom nevie). Okrem remeňa (ak ho nemala po ruke) používala aj pravítko a vlastnú nohu (prvý krát som neverila vlastným očiam, keď s topánkami na podpätku nás kopala do zadku). Pamätám si, ako spolužiačku otrepala o tabuľu, lebo nevedela si zapamätať vybrané slová.
Jej diktátorský prístup prinášal svoje ovocie. Všetci sme sa učili vynikajúco, dokonca aj najslabší žiaci boli zrazu lepší, šikovnejší, ale chodili sme so strachom do školy. Ostatní učitelia vedeli o jej praktikách, ale škola bola spokojná so študijnými výsledkami svojich žiakov. Dokonca dokázala aj Rómov veľa naučiť a hovorilo sa, že sa jej podarilo aj niekoľkých úspešne dotiahnuť na stredné školy a učnovky.
Aj napriek tomu, keď sa vždy vraciam k tým rokom, spomeniem si na prebdené noci a neustály strach. Naučila, ale dokázala detskú dušu poriadne potrápiť. Jej učiteľské schopnosti boli obdivuhodné, ale verím, že by sa to dalo aj bez jej „slabých chvíľ“ a my by sme prežili o 2 roky dlhšie detstvo....
