„Teta, prosím Vás neviete koľko je hodín?“ pokračuje chlapec v konverzácií.
„Neviem,“ pohotovo odpovedám a vynára sa vo mne nepríjemný pocit. Zrazu sa presviedčam či ten chlapec je naozaj malý a či sa mi to len nezdá.
„Nie, je malý,“ vydýchnem si. Vždy som k malým deťom milá, ale teraz mám strach. Cítim za sebou kroky. Hoci sú len detské, sú násilné, prezrádzajúce nejaký zlý úmysel. Nikde nevidím živej duše.
Môj mozog sa prepne na otrasný zážitok, ktorý sa stal pred rokom. Vtedy som pochopila, že aj detí sa treba báť. Tiež tam nebolo nikoho, ako keby naschvál. Telefonovala som z búdky, keď sa tam zrazu objavil nejaký chlapec. Zo slušnosti som sa ho popri telefonovaní spýtala, či aj on chce volať. Neodpovedal. Len si rozopol nohavice a ......... Napíšem to najslušnejšie ako viem:„Naťahoval si ho tam, ako keby nič“. Zmeravela som. Slúchadlo mi vypadlo z ruky a z posledných síl som sa vytackala z búdky. Jeho špinavé, silné ruky som cítila na mojom stehne, ako ma držia. Chcela som kričať, ale hrdlo mi od strachu vypovedalo službu. Neviem odkiaľ som zobrala takú silu, ale vytrhla som sa a ušla som preč. Bežala som ako nikdy. Chvíľu som ho ešte cítila, ako ma prenasleduje. Potom to vzdal a ja som dobehla domov. Zhodila som zo seba všetko čo som mala oblečené a pod tečúcou vodou som sa spamätávala. Stačilo, aby namiesto mňa tam bolo jemnejšie stvorenie, alebo chvíľku mojej nepozornosti a skončilo by sa to inak.
„Teta, ale ja naozaj potrebujem vedieť, koľko je hodín,“ prerušil moje spomienky detský hlas. „Nooo, je asi pol piatej,“ rozpačito odpovedám. Zrazu ten krpec ma pľasne po zadku a rozuteká sa. Prepletá nožičkami, len aby bol čím skôr čo naďalej odo mňa. Z diaľky počuť detský smiech.
Tak a záhada „nebezpečného chlapca“ je vyriešená. Stavil sa so svojimi kamarátmi, že ma dokáže buchnúť po zadku. Podarilo sa mu to. Zasmejem sa a vydýchnem si, že to bol len „jeden z tých nevinných.“
