Keď žijete v malom dvojizbovom dome, tak po samote doslova túžite. Čakáte kým sa zavrú dvere za posledným členom rodiny a vychutnávate si jej každú minútu. Tak to bolo aj u nás, keď som bývala s rodičmi. Nevedela som sa dočkať, kedy to konečne nastane. Raňajkovať pred televízorom priamo v obývačke, napustiť si plnú vaňu a len tak relaxovať pri najhlasnejšej hudbe.......to boli časy, keď som si ju vedela vychutnať.....
Keď samota trvá deň, dva, týždeň, nič sa nedeje. Viete, že o chvíľu skončí a vy sa tešíte na spoločnosť. Lenže keď trvá mesiac, rok, dva, tak nie je čo závidieť.
V našom vchode býva stará babička. Sedí v okne a smutným pohľadom pozerá na svet. Je sama. Sama si navarí, sama pozerá televízor, sama v noci zaspáva a stále sa jej sníva ten istý sen, že niekto u nej zaklope......Lenže nikto neprichádza a deň ubieha za dňom.
Od včera sa cítim ako tá babička. Sama si navarím, sama pozerám televízor, sama v noci zaspávam a sníval sa mi sen, že tichá domácnosť skončí..... Nebývam sama a pritom som sama. Všetko je tak ako ma byť, len „On“ si vytvoril svoj svet do ktorého ma nechce pustiť. Neviem prečo musia mať „chlapi“ vždy svoj priestor, o ktorom „my ženy“ nemôžeme nič vidieť. A tak vznikla u nás tichá domácnosť ........
Po prvej hodine....... Počítam kvapky dažďa na okne .....tisícdvestodvadsať.......tisícdvestodvadsaťšesť...........
Po piatej hodine..........už desiaty krát sa prechádzam po celom byte a tvárim sa, že niečo hľadám......
Po šiestej..................sledujem správy a čudujem sa odkedy zmenila Parišková účes
Po siedmej.........vnímam každý detail a zisťujem koľko vecí mi ušlo, „keď som nebola sama.“
Ráno.....Odchádzam do práce ticho a sama. Ešte sa otočím a hľadím do okna, či nezbadám babičku. Dážď a slzy mi stekajú po tvári. Samota je zlá..................
