Skončil sa školský rok a „veľký deviatak“ opustil našu školu. Vydýchol si, že už nikdy neuvidí tú „malú otravnú siedmačku.“ Postupne som naňho zabúdala a konečne sa venovala školským povinnostiam.
Ďalší rok prešiel ako voda a ja som nastúpila na gymnázium. A zrazu som ho zbadala.....môjho milovaného „veľkého deviataka“ vlastne „druháka na elektrotechnickej škole.“ Cestovali sme spolu každé ráno rovnakým autobusom. Mali ste ho vidieť, keď ma v tej kope "nováčikov" zbadal! Jeho ťažký vzdych sa niesol po celom nástupišti. Už si predstavoval tie nekonečné listy a zaľúbené pohľady..........
Lenže prešiel mesiac, dva a ja som mu žiadne listy nepísala, žiadne kvetinky neposielala, len som sa občas „kamarátsky“ usmiala. „Veľký druhák na elektrotechnickej škole“ nechápal. Dokonca raz sa odvážil sadnúť si vedľa mňa v autobuse. Moja „veľká láska“ sa zmenila na „usmievavé kamarátstvo bez slov“. Jednoducho som „vyrástla“.
A tak sme obidvaja úspešne skončili strednú školu. Na vysokej škole som ho nestretla, i keď priznám sa „tajne som dúfala“, pretože som si naňho zvykla, že ma sprevádza mojím životom. Časom som naňho úplne zabudla. Až raz, bolo to na prechode pre chodcov. Obidvaja sme kráčali oproti sebe a hľadeli na seba ako "starí známi". Pozdravil ma : „Ahoj“ a usmial sa. V jeho očiach svietili dve iskričky, ktoré mi ďakovali za tú „búrlivú, detskú lásku a tiché kamarátstvo bez slov.“
