Takže pekne po poriadku.
Ležal som na brehu Štrkovca a listoval v novinách. Už 3 mesiace som nemal prácu a fakt mi hrozilo, že sa budem musieť naučiť variť ako kompenzáciu domáceho ničnerobenia... A tu zrazu - že nejaká banka nejakého tellera hľadá. Hovorím manželke - to je nejaká blbosť, načo by v takej inštitúcii potrebovali rozprávača? Vtedy ešte ani funkcia hovorcu v našich krajoch nebola rozšírená, tak som netušil, či budem čítať rozprávky alebo recitovať básničky deťom klientov počas ich návštevy na pobočke. Ale ona, že ukecaný som dosť, tak nech to vyskúšam, aspoň nebudem doma neproduktívne drtiť kreslo sedačky vlastnou váhou tela.
Tak som sa tam prihlásil. Zavolali ma na pohovor. Po prvom kole na 8. poschodí Presscentra v preplnenej miestnosti ma vykopli do druhého kola o 5 poschodí vyššie, kde sme už boli len traja. A o 2 týždne na vlastné zdesenie som sa dozvedel, že dovtedy používaný biely laboratórny plášť budem musieť voľky/nevoľky zameniť za spoločensky požadovaný decentný bankársky oblek.
Ak by som už vtedy tušil, čo ma čaká nasledujúcich 27 rokov života, veľmi rýchlo by som zo všetkého vycúval. Z rozprávača nebolo nič, stal som sa asistentom múdreho riaditeľa. Po čase však vznikla potreba ponúkať diskrétnejšie služby ľuďom z vyšších kruhov, tak sa zmenila aj moja pracovná náplň, plat a oblečenie za ešte vyberanejšie. A tu som si po niekoľkých rokoch úspešného rozbehu projektu overil, že som síce človek, ale len na úrovni ľudského zdroja, s ktorým sa disponuje podľa potreby chlebodarcu. Ak som chcel prežiť, tak som musel akceptovať jeho vôľu a svoje zameranie presunúť na opačný pól klientely - z fajnovej bonitnej zacieliť pozornosť na vyberaných podvodníkov.
A u nich sa mi podržalo vydržať až do posledného dňa v banke predlhých 18 rokov. Aspoň som sa utešoval logikou, že som zdedil remeslo po mojom otcovi. On sa ako farár v cirkvi staral o duše svojich ovečiek, aby vyznávali svoje hriechy a ja zasa ako analytik podvodov som bol v tom životnom procese o niečo skôr umiestnený - staral som sa, aby tie hriechy ľudia páchať ani nemohli... Za ten čas od manuálneho písania upomienok, prevláčania hrubých spisov kontrolovaných hypoték až po work-flow v komplet digitalizovanej podobe som toho zažil teda neúrekom. Nielen teda s klientmi - jeden sa mi napríklad vyhrážal, že si ma počká pred budovou a ošúpe mi hlavu ako cibuľu (a to ani netušil, ako ja tú cibuľu z duše nenávidím) až po povinnú návštevu súdu v Nových Zámkoch, kde som musel za banku svedčiť v procese dokazovania toho, ako sa pokúsil obžalovaný vylákať sfalšovanými dokladmi z banky peniaze. Dôkazy som síce predložil presvedčivo, až ma aj sudkyňa pochválila, ale keď som v sále videl tých ďalších 40 členov jeho celej početnej počernej rodiny, nebolo mi všetko jedno.
No - a už sme pri konci, aby ste sa nenudili. Už mi zostáva len spomenúť, s kým som mal tú česť spolupracovať. A bolo to zaujímavé panoptikum aj ľudských osobností ale aj prehnitých charakterov. Od dvojnásobného paraolympijského víťaza po zmagoreného rozdrapujúceho sa dezoláta, živeného proruskou internetovou propagandou. Zažil som, čo je to mobbing, zažil som, čo je to bossing. Prežil som, lebo popri mnohých defektoch a trápeniach som sa mohol oprieť o krásnych blízkych ľudí v mojom okolí. Oni o tom ani nevedia, lebo som im to nikdy nepovedal. Tak im to hovorím aspoň teraz a takto. Keď už je neskoro.
Nespočetnekrát som sa tešil na okamih, kedy s tým všetkým seknem a poviem dosť, stačilo. Že už nechcem žiť túto fikciu - stále mať hlavu strčenú v chomúte, ktorý ma zotročuje. No - mne sa to nepodarilo. Kapitalista bol rýchlejší a rozhodol za mňa. Dnes som bol posledný deň v práci. Malo by sa mi teda výrazne uľaviť. Ale - hádajte, ako mi je?
