Sklenené peklo z roku 1974 sa radí k najlepším katastrofickým filmom všetkých čias. V jedinom filme sa bok po boku stretli herci, ktorí či už v tom čase, v nedávnej minulosti alebo dokonca v budúcnosti, patrili k najväčším hviezdam Hollywoodu.
Plagátu k filmu dominovali tváre Stevea McQueena a Paula Newmana, ktorí obaja dostali za účinkovanie na vtedajšiu dobu závratný $1 milión. Do menších úloh boli obsadení napríklad William Holden, Faye Dunaway či Richard Chamberlain.
Paradoxne, všetky veľké „áčkové“ hviezdy zatienil, aspoň čo sa týka ocenení a ohlasov kritiky, v tom čase už 75-ročný Fred Astaire, legendárny tanečník a ikona prvých rokov zvukového Hollywoodu reprezentovaného popularitou muzikálového žánru.
Na rozdiel od niektorých kolegov sa mu úspešne podarilo prežiť i úpadok muzikálov i aklimatizovať sa v povojnovom období ako herec charakterových úloh. Namiesto tanca, ktorý u neho suploval repliky, viac pracoval so slovom a výrazom.
Až však Sklenené peklo prinieslo Astairovi konečne uznanie od kritikov, na ktoré čakal štyridsať rokov. Získal vďaka filmu prvú a svoju jedinú nomináciu na Oscara, svoj druhý Zlatý Glóbus a prvú a jedinú cenu BAFTA, teda cenu udeľovanú britskými filmovými kritikmi.
Astairova úloha vo filme pritom bola len marginálna a na plagátoch sa jeho fotografia objavovala len v malom obdĺžniku, hlboko pod McQueenom a Newmanom. Niektorí ju označujú len za „trochu dlhšie cameo“, narážajúc na to, že sa sa na plátne objavil len na 15 minút.
V porovnaní s ostatnými kolegami dostal aj výrazne menej zaplatené. Kým McQueen s Newmanom dostali už po spomínanom milióne a Bill Holden $200-tisíc, šek pre Astaira bol vypísaný len na $50.000. Napriek tomu neodmietol ponuku na svoj „posledný tanec“.
Doslova i metaforicky. Práve Sklenené peklo bolo posledným filmom, v ktorom Astaire nejakým spôsobom tancoval. Bol tiež posledným z veľkých hollywoodskych blockbusterov, v ktorých si zahral. A nechýbalo veľa, aby nielen hral, ale aj spieval.
Astaire štúdiu ponúkol, že sám napíše, prípadne rovno aj odspieva pieseň k filmu. Neuspel. Skladba We May Never Love Like This Again, o ktorej Paul Newman prehlásil, že bola strašná, napokon získala Oscara za najlepšiu originálnu filmovú pieseň.
Astaire vo svojej nepriznanej labutej piesni stváril komicko-tragickú úlohu nešikovného podvodníka, ktorý namiesto toho, aby svoju obeť finančne zruinoval, sa do nej zamiloval. A ku svojmu plánu sa jej dokonca aj priznal.
Jeho postava nebola napísaná Astairovi na telo – slúžila na akési vyváženie pomyselných váh, kde na opačnom konci bol Richard Chamberlain v úlohe sociopatického a po peniazoch bažiaceho biznismana, ktorý sa spolupričinil o katastrofu.
Ako neskôr prezradila Astairova dcéra, najobľúbenejšou scénou jeho otca nielen z celého filmu, ale aj z celej jeho kariéry bola jedna z posledných scén celého filmu, v ktorej Astaire bojoval so silným prúdom vody z nádrží, ktorá mala uhasiť oheň.
Fred Astaire získal nomináciu na Oscara smolne v roku, ktorý sa niesol v znamení dominancie druhej časti Krstného otca. Z piatich nominácií až tri patrili hercom z toho filmu a jeden z nich, Robert De Niro, si napokon zlatú sošku odniesol.
Na udeľovaní Oscarov nechýbal ani Astaire, ktorý bol paradoxne usadený vedľa Francisa Forda Coppolu, režiséra Krstného otca. S ním sa dobre poznal z filmu Divotvorný hrniec, v ktorom si práve Astaire zahral jednu z hlavných úloh.
V polovici mája uplynie 120 rokov od narodenia Freda Astaira. Ten je dodnes jedným z najstarších hercov, aký bol kedy nominovaný na Oscara. A to pripomeňme, že za účinkovanie vo filme, v ktorom sa objavil dovedna iba na pätnásť minút.
