Azda žiadny iný hotel v Havane, na Kube, nie je slávnejší než Hotel Ambos Mundos, v doslovnom preklade „Dva svety“. Hovorí sa, že zo žiadneho iného miesta nebýval lepší výhľad na celé mesto, než práve zo strechy hotela. Začiatkom roku 1939 tu žil Ernest Hemingway už siedmym rokom. Do hotela sa zamiloval na prvý pohľad. Ako napísal v jednom z listov svojmu editorovi, nebol tu žiadny telefón a teda sa nemusel obávať, že by ho tu „niekto prípadne rušil.“
Jeho jediným spojením s vonkajším svetom sa stala pošta, ktorá mu sem chodila. Každý mesiac zaplatil za ubytovanie $45 (v prepočte na eurá je to na dnešné peniaze asi €680). Za tieto peniaze mohol obývať izbu číslo 511 na piatom poschodí. Hovorí sa, že nikdy za tých sedem rokov nebýval v inej izbe. I to, že si túto izbu nevybral náhodou. Poskytovala mu ako nerušený pokoj na prácu, tak i kontakt s havanským životom, keďže okno z nej smerovalo do rušnej ulice.
Práve tu sa počiatkom roku 1939 začal rodiť jeho slávny rukopis, ktorý neskôr vstúpil do dejín pod názvom Komu zvonia do hrobu. Hemingway ho písal s prestávkami od začiatku roku do polovice júla nasledujúceho roku, 1940. Tvoril ho v trochu zvláštnych časoch – jeho druhé manželstvo bolo v troskách a Európa stála na prahu najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách. Jeho vznik Hemingway predvídal už niekoľko rokov predtým.
Hemingway nepísal nepretržite. Boli dni, kedy nenapísal ani slovo, rovnako ako aj dni, kedy písal do rána až do neskorého večera. Keď si potreboval dať prestávku, zišiel do baru na prízemí hotela a dal si tu svoje obľúbené mojito. Alebo išiel do niektorej z obľúbených krčmičiek v meste, prípadne si zachytať ryby. Bar v Hoteli Ambos Mundos sa stal minimálne tak známym, ako tunajšia izba číslo 511.
Kedysi tu koncertoval Frank Sinatra a na stene visí fotografia Hemingwaya a Fidela Castra zhotovená v roku 1960 počas rybárskeho turnaja. Práve Fidel Castro sa stal jedným z Hemingwayových obdivovateľov a Komu zvonia do hrobu si čítaval pred spaním, keď bojoval počas vojny v horách. O jeho románoch Castro hovoril, že v každom z nich dochádza k obrane ľudských práv a preto sú tak hodnotným čítaním.
Hemingway venoval román svojej tretej manželke Marthe. Epilóg jeho knihy bol zároveň prológom nového rodiaceho sa vzťahu. Presne na Štedrý deň v roku 1939 sa Hemingway definitívne odsťahoval od svojej druhej manželky Pauline. Na cestu do nového príbytku v Havane si zobral približne osemsto kníh, nejaké vzácne maľby a osobné veci. Všetko ostatné vrátane nábytku ponechal na mieste.
V tom čase mal už Hemingway zrejme dopísanú väčšiu časť knihy, no trvalo ďalších sedem mesiacov, kým ju definitívne dokončil a odovzdal. Dlho sa trápil s vymýšľaním názvu a aj ten konečný a dnes používaný, Komu zvonia do hrobu, prijal až po tom, čo mu ho schválil jeho editor. Ten ho označil prosto, za „nádherný“.
Románom Komu zvonia do hrobu sa uzatvorila jedna literárna a možno aj životná etapa u Ernesta Hemingwaya. Akoby názov hotela kopíroval i stav, v ktorom sa nachádzal nielen Hemingway, ale vlastne aj celá Európa. V dvoch svetoch – v predvojnovom a povojnovom. Aj sám autor vymenil nevinné posedávanie v krčmičkách za sledovanie vojnových hrôz.
I na ňom a predovšetkým na jeho tvorbe vojna podpísala. Desať rokov nenapísal žiadny román a naplno sa rehabilitoval až novelou Starec a more, ktorú dopísal dvanásť rokov po Komu zvonia do hrobu. Z izby číslo 511, v ktorej napísal prvé kapitoly svojho veľdiela, sa stalo múzeum, ktoré patrí medzi obľúbené atrakcie v Havane.
