Keď sa Jana Eyrová v októbri 1807, po dvoch rokoch práce ako učiteľka v Lowoode, stala guvernantkou v dome pána Rochestera v Thornfielde, okrem ubytovania a stravy jej náležal i ročný príjem vo £30. Dnes by to zodpovedalo približne £1.837, respektíve €2.150 ročne.
Napriek tomu, že plat Jany Eyrovej nebol veľký, zarobila si takto dvakrát viac, než v Lowoode. Bola to však skôr výnimka, než pravidlo. Učiteľky bývali vo všeobecnosti lepšie platené než guvernantky a platy riaditeľov škôl vo väčších mestách dosahovali aj £800-£1000 ročne.
V čase, keď Jana prišla pracovať ako guvernantka do Thornfieldu, mala iba osemnásť rokov. Napriek tomu, že bola mladá a bez akejkoľvek praxe, už teraz poberala výrazne vyšší plat, než ženy, ktoré tu pracovali aj desaťročie alebo viac. Slúžky zarábali ročne len okolo £6.
Zrejme ani plat starej Pani Fairfaxovej nebol oveľa väčší, než to, čo dostávala mladučká Jana. So svojimi £30 síce zarábala menej, než (mužskí) komorníci, kuchári vo vychytených reštauráciách alebo cukrári, no viac než napríklad poštári či drožkári.
Netreba zabúdať ani na to, že Jana bola žena. Anglicko na začiatku 19. storočia bolo miestom, v ktorom existovali priepastné rozdiely medzi platom mužov a žien. Napriek tomu sa v jej plate odrážal istý druh spoločenskej prestíže, ktorú táto profesia bezpochyby mala.
Ak by ste našli dobový inzerát, v ktorom by bohatá rodina hľadala guvernantku, tak ak by tu bol uvedený plat, tak by to bol ročný plat. Podľa vtedajších dobových zvyklostí totiž platilo (hoci by sa našli výnimky), že len vážené profesie mali plat uvádzaný ako ročný.
Platy robotníkov, pomocných síl alebo napríklad námorníkov, sa udávali v podobe týždenného zárobku. Asi nebude prekvapením, že takíto ľudia si ročne zarobili nanajvýš niekoľko málo libier. Teda stále výrazne menej, než začínajúce guvernantky aj bez akejkoľvek praxe.
Práve prax bola jedným z najhlavnejších kritérií pri plate guvernantiek. Žena s 30-ročnou praxou a veľmi dobrými referenciami si mohla ročne zarobiť od £100 do £150. To už bol plat zrovnateľný s tým, čo si zarobil (mužský) lekár alebo vojak v armáde, čo boli najlepšie zarábajúce profesie.
£100 ročný plat však mala len malá hŕstka guvernantiek. Ešte v roku 1850, teda polstoročie po príchode Jany Eyrovej na Thornfield, bol priemerný plat na úrovni od £20 do £45 ročne. V priemere len štyri z desiatich guvernantiek združených v istej manchesterskej pracovnej agentúre si vypýtali viac než £40 ročne.
V Anglicku v čase Jany Eyrovej existovali dve veľké skupiny guvernantiek. Kým prvé bývali označované v dobovej literatúre prosto za guvernantky, druhé za pomocné guvernantky alebo asistentky. Ich náplňou práce nebolo vzdelávať dieťa, ale starať sa o praktické veci – umývanie či prezliekanie.
Veľký rozdiel bol aj v plate. Kým napríklad Jana Eyrová dostala ročne £30 plat, ako pomocná guvernantka by zarábala do £5 alebo vôbec nič. Veľakrát rodiny hľadajúce takúto asistentku ponúkali za prácu len ubytovanie a stravu. Napriek tomu bol záujem enormný a na jedno miesto sa hlásili i desiatky záujemkýň.
Tie najkvalitnejšie guvernantky disponovali aj pasívnym príjmom. Aj po odchode z rodiny (či už prešli k novému zamestnávateľovi alebo na dôchodok) získavali vybrané guvernantky príjem vo forme doživotnej ročnej renty. Tá predstavovala v priemere štvrtinu ich príjmu.
Hoci guvernantky neplatili za stravu a ani ubytovanie, predsa mali životné náklady. Nové šaty mohli stáť aj £2, čo bol plat za celý mesiac. Ak guvernantka potrebovala nové topánky, klobúk, navštíviť lekára, prípadne chcela zájsť do divadla, platila to z vlastného vrecka.
Nebolo tiež ničím výnimočným, ak guvernantka časť alebo celý plat posielala svojim rodičom, prípadne ním platila vzdelanie svojmu bratovi alebo sestre. Niektoré prezieravé guvernantky si odkladali časť z výplaty na horšie časy, keď ochorejú alebo sa odoberú na dôchodok.
Len máloktorej guvernantke sa pošťastilo vydať sa za bohatého muža. Ak si aj žena našla svojho vlastného Rochestera, nezriedka to skončilo nemanželským dieťaťom a stratou toho najcennejšieho, čo guvernantka častokrát mala, povesti. Veď predsa, ona bola vždy na vine.
