Pri guvernantkách v období viktoriánskeho Anglicka platila jednoduchá rovnica – čím je mladšia, tým lepšie. Na pracovnom trhu bol najväčší záujem o dvadsať až tridsaťročné ženy, pretože v týchto rokoch boli na vrchole svojich fyzických síl.
S rastúcim počtom rokov sa zmenšoval nielen fyzický fond guvernantiek, ale s tým aj ich šance sa zamestnať v prípade, že z rôznych dôvodov prišli o prácu. Guvernantky teda museli dennodenne presviedčať svojich zamestnávateľov, že sú výbornej fyzickej kondícii.
Vyššie spomenutá rovnica však neplatila všade. V tých najvyšších spoločenských triedach, kde sa guvernantky „dedili“ z rodiny do rodiny boli naopak preferované staršie a skúsenejšie ženy, keďže fyzicky náročnejšie úlohy tu mohli vykonávať iní.
V kruhoch, v ktorých sa pohybovala aj Jana Eyrová v románe, bolo bežné, že guvernantka odchádzala do dôchodku medzi 40. - 45. rokom života, pričom na rozlúčku dostávala od svojich zamestnávateľov väčšinou nanajvýš len veľmi skromné odstupné a poniektoré ani to.
Bolo teda na guvernantke, aby si na svoj dôchodok našetrila. Tým šťastnejším sa to podarilo a prežili relatívne pokojný dôchodok, no majorita bývalých guvernantiek sa potýkala zo skoro až existenčnými ťažkosťami a boli odkázané na pomoc druhých.
Častokrát sa o guvernantky po finančnej stránke postarali ich v tom čase už dospelé deti, ktoré oni vychovávali. Mnohé ženy totiž týmto deťom nahrádzali rodičov a nadviazali tak medzi sebou veľmi úzky vzťah, ktorý pretrval i dlho po ich odchode z domu.
V prípade, že boli zamestnávatelia s guvernantkou nadmieru spokojní, mohli ju nechať v dome bývať i po tom, čo jej náplň práce ako domácej učiteľky prestala mať efekt. Guvernantky sa potom stávali dôverníčkami a priateľkami žien a dohliadali na ich bezpečnosť.
Nezriedka sa stávalo, že či už mladé nevydaté alebo aj vydaté ženy chodili na plesy práve v sprievode svojich bývalých guvernantiek, ktoré dohliadali na to, aby sa žena nezaplietla s nesprávnym mužom alebo aby nespôsobila nejaký škandál.
Nie všetkým ex-guvernantkám však bola ponúknutá možnosť zotrvať v domoch. Tie, ktoré nemali nikoho, kto by im pomohol, či už v podobe novej funkcie alebo aspoň finančne, boli nútené vrátiť sa späť do práce. Častokrát však nie do tej, ktorú vykonávali aj dve desaťročia.
Z bývalých vychovávateliek sa tak stávali najčastejšie upratovačky, ktoré pracovali jednak za oveľa menší plat a druhak s menej kvalifikovanými ženami, čo mnohé vnímali ako veľké poníženie. Mnohé z nich totiž ovládali aj niekoľko svetových jazykov.
Predovšetkým pre siroty a odložené deti vyvstával v tomto období ešte ďalší problém – kde budú bývať. Tým, že prišli o prácu, prišli aj o strechu nad hlavou a tie menej šťastné sa tak ocitli v niektorých prípadoch až doslova na ulici.
Riešením pre väčšinu ex-guvernantiek sa ukázalo byť spoločné bývanie. Častokrát však žili v nedôstojných podmienkach, v polo-rozpadnutých domoch, ktoré mali ďaleko od luxusu, v ktorom žili v časoch, kedy ešte aktívne pracovali.
Až v druhej polovici 19. storočia začali vznikať spolky a charitatívne organizácie, ktoré pomáhali guvernantkám na dôchodku. Všetky tie, ktoré dovŕšili 45 rokov, mali nárok nielen na finančnú podporu, ale aj na niečo tak všedné, ako oblečenie.
Smutným faktom však bolo, že pri priemernej dĺžke života od 40 – 45 rokov sa väčšina bývalých guvernantiek vytúženej finančnej podpory ani nedožila. Mnohé z tých, ktoré nemohli inak, pracovali až do svojej smrti a potom na ich miesto nastúpili noví.
