Slávny románopisec John Steinbeck raz povedal, že všetky romány, celá poézia je postavená na neustále trvajúcom súboji, ktorý sa odohráva v našich vnútrach medzi dobrom a zlom. Steinbeck veril, že takýto proces sa odohráva vo vnútri autora aj v čase, kedy píše svoje dielo.
Od toho, ktorý z týchto pocitov v ňom získa dominantné postavenie, závisí aj to, akú podobu dielo dostane. Text sa tak nezriedka stáva obrazom vnútra jeho autora. Nezámernou a čiastočne neautorizovanou autobiografiou.
I román Charlotty Brontëovej Jana Eyrová z roku 1847 v nás môže vyvolať otázky o tom, prečo ho autorka napísala, teda, čo bolo tým prvotným impulzom. Bola týmto impulzom tá nepopísateľná a neviditeľná sila, o ktorej hovorí Kant, ktorá umelcov núti konať, pričom nevedia vysvetliť prečo?
Alebo to bolo niečo iné? Je Jana Eyrová obyčajným bildungsromanom, tradičným produktom viktoriánskej literatúry alebo prezrádza aj niečo o autorke a jej vnútorných pocitoch?
Pozorný čitateľ románu si môže povšimnúť, akým veľkým hýbateľom deja je v ňom obyčajný oheň. Ten má v Brontëovej románe funkciu toho, čo niečo spája. Pri druhom stretnutí Rochestera a Jany im teplo ohňa dovoľuje byť dlhšie spolu.
Keď v jeho izbe na Thornfielde prepukne oheň, Jana ho zachráni a nepriamo mu tým preukáže svoju náklonnosť. Neskorší ničivý požiar odstráni prekážku v podobe jeho prvej manželky Berthy Masonovej a umožní tak, aby sa Rochester a Jana opäť boli spolu.
Odkazy na oheň sú nielen v Jane Eyrovej, ale aj v iných dielach sestier Brontëových, časté a nie sú náhodné. Nielen Charlotta, ale celá rodina Brontëových mala pred živlom veľký rešpekt. Bol vyvolaný nešťastnými nehodami, zraneniami a úmrtiami, ktorých boli sestry spoločne s otcom svedkami v čase svojho dospievania.
Najväčší rešpekt pred ohňom mal otec Patrick Brontë. Keď videl, ako plamene zničili niektoré domy v okolí, rozhodol sa naniesť pod schodisko vedrá s vodou. Čiastočne či úplne odstránil z domu koberce, tapety či veci z bavlny. Naliehal aj na to, aby ľudia chodili oblečení v niečom z nehorľavých materiálov.
Zdalo sa, že oheň a nehody, ktoré spôsobil, sa Brontëovcom vyhnú. Všetko sa však zmenilo začiatkom roku 1847. Vtedy Branwell Brontë, jediný syn Patricka Brontëho, údajne v opitosti založil vo svojej izbe požiar. Len vďaka duchaprítomnosti členov rodiny sa Branwella nič vážne nestalo.
Hoci teda udalosť nemala priame obete, zanechala na 31-ročnej Charlotte Brontëovej stopy. Silno traumatizovaná, so súhlasom otca, zbavila dom všetkých závesov a záclon, ktoré posledne šírili plamene. Nasledujúce tri roky boli okná v dome Brontëovcov odhalené.
S traumou, ktorú v nej vyvolala celá udalosť, sa Brontëová vyrovnávala aj prostredníctvom Jany Eyrovej. Pri požiari v Rochesterovej izbe to prvé, čo Jana uvidela, boli horiace posteľné závesy. Scéna bola v mnohom podobná, ak nie úplne totožná s udalosťou, pri ktorej takmer zomrel jej brat. Obe sa udiali v noci a v oboch prípadoch sa to našťastie zaobišlo bez vážnych zranení.
Bertha Masonová, Rochesterova manželka, zaujíma v Brontëovej románe významnú funkciu. Niektorí interpreti románu hovoria, že táto postava v skutočnosti predstavuje samotnú autorku, ktorá sa vplyvom prekonanej traumy cíti zmätená a uväznená a uzamknutá na povale. Smrť Berthy Masonovej je spôsobom, akým sa ona oslobodzuje a zanecháva minulosť minulosťou.
Pod vplyvom tejto interpretácie niektorí kritici nazerajú na román Jana Eyrová ako na dielo prostredníctvom ktorého sa autorka vyrovnávala so svojim duševným poranením. Požiar, hoci nebol tak ničivý ako iné, otriasol jej vierou v to, že im sa niečo podobné nemôže stať.
Desať mesiacov po tom, čo oheň takmer vzal život Bronwella Brontëho, sa na pultoch objavila Jana Eyrová. Počas nasledujúcich dvoch rokov zomreli Bronwell i Charlottine sestry Emily a Anna. Po ich smrti dom prešiel rekonštrukciou, v rámci ktorej sa doň vrátili aj závesy. U Brontëovcov už nikdy nehorelo. Spomienky však pretrvali.
