X+Ilustračný obrázok
Poznámka na úvod: Celý nasledujúci text nie je odnikadiaľ prevzatý, sú to moje vlastné postrehy a nikomu neupieram právo iný názor.
K Pucciniho Bohéme sa v posledných dňoch a týždňoch často vraciam. Nielen opakovaným počúvaním, ale aj prostredníctvom opernej inscenácie v Slovenskom národnom divadle i ďalších inscenácii po celom svete. Bohéma ma fascinuje, nielen svojou hudobnou stránkou, ale predovšetkým tým, nakoľko je iná a zároveň totožná s inými Pucciniho dielami.
Už len samotný názov je v istom zmysle mätúci. Bohéma (La Bohéme). Ktokoľvek by mohol namietnuť, že názov je opodstatnený, veď predsa Puccini (kvôli zjednodušeniu budem používať vždy Pucciniho a nie jeho libretistov) sa inšpiroval Murgerovým dielom Scény zo života bohémy, no, podstatné sú dva momenty. Za prvé, taliansky skladateľ Murgerovo dielo kompletne „prekopal" a vybral z neho len to, čo sa jemu hodilo a vytvoril tak „iba" romancu medzi básnikom Rodolfom a kvetinárkou Mimi a celú bohémsku existenciu, na rozdiel od Murgera, tak dal až na druhú koľaj. A za druhé, Bohému nazval tak neutrálne ako nazval napriek faktu, že v nej predstavil veľkú tragickú hrdinku, Mimi.
Už v Manon Lescaut pár rokov predtým „umiestnil" hlavnú hrdinku do názvu opery, hoci dnešní interpreti sa zhodujú, že Manon je viac o Des Grieuxovi než o Manon. Prečo teda Bohéma? Možno preto, že táto Pucciniho opera je iná. Ak by sme sa pozreli Pucciniho na „hlavné" opery (Turandot, Tosca, Madama Butterfly, Bohéma a Manon Lescaut), nikde by sme nevideli tak, v istom zmysle, ambivalentný príbeh. Prepojenie medzi dvojicou milencov Rudolfo a Mimi a Musetta a Marcello je zaujímavé, v tom, že jedna opera obsahuje vlastne dva ľúbostné príbehy, v ktorom sa objavujú dvaja „bohémovia", Rodolfo a Marcello. Aj milostná línia medzi Marcellom a Musettou nie je len kdesi na periférii, ale ako vidíme na konci druhého, ale predovšetkým na konci tretieho dejstva (a čiastočne i vo štvrtom), tak oba príbehy dostávajú, viac či menej rovnaký priestor. „Tá ho veľmi musí milovať," hovorí Mimi o Musette, čím príbehy prakticky prepája.
Koniec koncov, keby aj Puccini nazval túto operu Mimi, nikto by sa nemohol čudovať. Spravil to pri Manon, neskôr (po Bohéme) to spravil aj s Toscou, Turandot či Madama Butterfly. To, na čo sa však snažím poukázať je to, že Mimi je, z pohľadu jeho najznámejších hrdiniek, Pucciniho srdcu snáď najbližšia. Tí znalejší jeho práce vedia, že v Bohéme odmietol inscenovať jednu časť či presnejšie obraz (ktorú tam chceli libretisti!), v ktorej Mimi mala flirtovať s iným mužom. To však taliansky skladateľ nechcel, chcel mať svoju hrdinku príkladne čistú a cnostnú. A to sa mu aj podarilo. Mimi navyše nenecháva umierať tak kruto ako Toscu, ale snáď v každom momente (počínajúc prvým dejstvom a končiac posledným) prejavuje neustálu snahu o jej záchranu. Napriek tomu, že Mimi, na rozdiel od Musetty, nikdy úplne medzi skupinu priateľov nezapadla, tak citlivosť, s akou k nej Puccini pristupuje a to aj po vokálno-inštrumentálnej stránke (často jej vstup na scénu predznamenáva rovnaká téma) naznačuje, s akou láskou k nej pristupoval.
Domnievam sa však, čo bude znieť možno paradoxne, že Bohéma nie je o Mimi, ale je viac o Rodolfovi. Mimi je „len" vedľajšou epizódnou postavou, tou ústrednou postavou okolo ktorej sa krúti celé pucciniovské bohémske univerzum je Rodolfo. Takmer neprestajne sa nachádza na scéne a aj keď tam nie je, vieme, čo s ním je (v úvode tretieho dejstva spí). Naopak, o Mimi to tak zrejmé nie je. Čo sa dialo medzi tretím a štvrtým dejstvom? O Rodolfovi vieme prvé i posledné, kým Mimi charakterizujú, slovami Romana Ingardena, určité miesta nedourčenosti, ktoré môžeme pripodobniť k chýbajúcim častiam do skladačky. Intuitívne predpokladáme, ale nič nevieme istotne. Mimi nie je tak detailne vykreslenou postavou ako napríklad Turandot a, v porovnaní s inými hrdinkami veľkých Pucciniho opier, nezažíva vo svojom živote tak turbulentné zmeny (Tosca zabije, Turandot sa zamiluje a podobne). Rodolfo je v tomto voči nej protikladný - je tým, ktorý prežíva tú hlbokú vnútornú krízu vo vzťahu k Mimi, kým ona je, svojimi citmi istá. Zároveň však in on časom dospeje k poznaniu o hĺbke svojich citov, že to nie je len povrchné mladícke vzplanutie. Spomeňte na záverečné boľavé výkriky, Mimi! Mimi! Aj na základe toho sa domnievam, že Bohéma je viac príbehom o živote Rodolfa, než o tragédii Mimi, avšak toto nazeranie je čisto len nazeraním skrz prizmu postáv.
Prečo teda Bohéma? Lebo je to, akoby Murger povedal, príbeh zo života parížskej bohémy. Touto „parížskou bohémou" sa myslí skupina štyroch kamarátov, z ktorých najvýraznejšími predstaviteľmi sú práve Marcello a Rodolfo. Tieto postavy sú akési archetypy takýchto bohémov, užívajú si života plnými dúškami a to napriek faktu, že ich peňaženky zívajú prázdnotou. Sú ako iní bohémovia, majú svoje trápenia, bolesti, ale aj lásky. Koniec koncov, spomeňte ako naši hrdinovia skončili. Po smrti Mimi i oni našli miesto medzi smotánkou a vo svojich profesiách sa presadili. Smrť Mimi nebola koncom ich života (ako smrť Caravadossiho pre Toscu), nebol to ten „moment obratu", ako smrť Liu v Turandot, ale len, cynickejšie povedané, jedna obyčajná epizóda zo života, aké sa niekedy objavujú.
A preto Bohéma a preto nie Mimi. A preto nie Rodolfo. Len jedna epizóda. Len kúsok zo života parížskych bohémov.
