X+Scéna z Verdiho Aidy
Boli to zvláštne roky pre talianskeho operného skladateľa. Jeho Don Carlos nepredstavoval tak veľký triumf ako staršie opery a neprajníci o 58-ročnom Verdim tvrdili, že už nemá opere čo ponúknuť. Návrat do pomyselnej prvej ligy však Verdimu sprostredkovala egyptská vláda (presnejšie Ismail Paša), ktorá ho požiadala o to, aby pre oslavy otvorenia Suezského prieplavu vytvoril operu. Starnúci skladateľ po veľkom presvedčovaní napokon zvolil. Možno ho presvedčil exotický námet, možno vidina peňazí, možno túžba ukázať, že má stále, čo povedať a ponúknuť.
Verdiho netradičné libreto priviedlo do vzdialeného Egypta, krajiny pre európskeho diváka tej doby bájnej a priam mýtickej. Aby lepšie porozumel miestnej kultúre, dlhé týždne študoval dejiny a zoznamoval sa so zvykmi a nástrojmi neznámej zeme. Kým Puccini komponoval svoju Toscu niekoľko rokov, tak Verdi potreboval na Aidu len štyri mesiace! Za tú dobu vytvoril klenot, ktorý i dnes budí obrovský rešpekt.
Po hudobnej stránke predstavovala opera ľubozvučný mix cudzokrajnosti a talianskej opernej tradície. Nová bola v špecifickom prístupe, v ktorom Verdi prepojil monumentálne scény, baletné čísla, veľkolepé ansámble do jednotliateho celku. Už to neboli uzavreté celky, ale otvorená hudobná dráma, v ktorej sa objavovala spievaná reč.
Verdi v Aide spracoval tragický príbeh o žene, ktorá je nútená vybrať si medzi láskou k mužovi a láskou k vlasti v období vojenského konfliktu dvoch národov, Etiópanov a Egypťanov. Samotný výber témy bol trochu atypickým, pretože do tej doby sa žiadna iná operná hrdinka nestala predmetom tak tragického zobrazenia v tak rozporuplnom osobnom konflikte, z ktorého vlastne neexistovalo východisko. Ak by si vybrala lásku muža, bola by vinníkom smrti vlastného otca. Ak by si vybrala lásku k vlasti, prišla by o svoj život a zabila by aj muža, ktorého tak vrúcne milovala.
Nie je určite nezaujímavé, že taliansky skladateľ si nechal špeciálne pre účely tejto opery zhotoviť nový druh hudobného nástroja – bolo to šesť rovných trubiek staroegyptského tvaru, ktoré boli napokon využité v scéne Triumfálneho pochodu. Verdi k ich vytvoreniu nepriviedla túžba priniesť niečo nové, ale skôr nevyhnutnosť, kedy intuitívne pociťoval, že jeho hudbe niečo chýba. Mimochodom, tieto trúbky dnes nesú názov práve po Verdiho opere, nazývajú sa aidovky.
Aida sa, na rozdiel od niektorých iných opier talianskeho majstra, stala synonymom úspechu už od počiatku. 24. decembra 1871 sa v Káhire uskutočnila za prítomnosti renomovaných kritikov, politikov a významných osobností spoločenského života veľkolepá premiéra, ktorá pre skladateľa znamenala veľký úspech. Verdi, ktorý sa jej nezúčastnil, však údajne nebol príliš spokojný, keďže sa na premiéru dostali len samí „papaláši“ a žiadni obyčajní ľudia. O necelé tri mesiace na to tak v milánskej La Scale uskutočnil svoju vlastnú premiéru (sám toto prevedenie nazýval premiérou), no a jedna vec sa nezmenila – reakcie „obyčajných“ divákov z ľudu boli opätovne vynikajúce. V priebehu ďalších rokov sa opera objavila na všetkých najprestížnejších svetových javiskách, zavítala dokonca aj do USA, Argentína či Brazílie.
Verdi definitívne umlčal kritikov, ktorí tvrdili, že už nemá čo opernému svetu ponúknuť a ukázal, nakoľko veľkým skladateľom je. Dnes patrí Aida medzi najhranejšie a najvýznamnejšie opery a nechýba v repertoári najväčších operných domov.
Foto: michiganopera.org
