Poznámka: Na tomto mieste mala pôvodne byť recenzia. Odborná, objektívna, kriticky chladná. Namiesto nej tu je však tento text. Nenárokuje si na to byť recenziou, len krátkym zamyslením.
Považujem sa za chladného človeka. Máločo ma nadchne, máločo zaujme a k máločomu si vytvorím bližší a dlhodobejší vzťah. Prirovnávam sa k Abemu Lucasovi z Allenovho posledného filmu Iracionálny muž. Aj ja čakám na podnet, ktorý by dal môjmu životu ďalší nový impulz.
Keď príde reč na umenie, tak len veľmi vzácne používam slovo katarzia. Chýba mi silná emocionalita umelca. V živote neprehrávam. Nenadinterpretujem. Trudný osud románovej hrdinky vo mne zvyčajne žiadne pnutie nevyvoláva. Neroním slzy v divadle. Priam ma urážajú filmy, ktoré sa snažia ukázať život horší, než si ho dokážeme sami urobiť.
Za uplynulých niekoľko rokov by som počet svojich katarzných zážitkov v súvislosti s umením napočítal na prstoch možno dvoch rúk. Goldflamova Skúška v Divadle Lab, Chudovského Komedianti v SND, film Stokerovci, to boli diela, ktoré vo mne zanechali výraznú stopu na celý život.
Sedemnásteho marca 2016 k tomu pribudlo oratórium Orbis sensualium pictus od Vladimíra Godára, ktorý len pred pár dňami oslávil významné životné jubileum.
Immanuel Kant tvrdí, že umelec nevie vysvetliť prečo robí to, čo robí. To, čo má, má z prírody, od Boha. Najvzácnejší dar, ktorý divák má je podobný. Na rozdiel od kritika nemusí a častokrát ani nevie vysvetliť, prečo sa mu niečo páči. Je to fakt, druh umeleckého axiómu, ktorý nepotrebuje dôkaz. Koniec koncov, celé umenie je postavené na obyčajnom páčení sa – kniha chce byť čítaná, film sledovaný. obraz vystavený.
Orbis sensualium pictus sa mi páčil. Neviem, a možno ani nechcem vedieť prečo. Toto oratórium je pre mňa deväťdesiat minútovou meditatívnou hudobnou poémou o kolobehu života, ktorý začína narodením a končí smrťou. Dialógom medzi súčasnosťou (rodič) a budúcnosťou (dieťa). Pripomienkou nevyhnuteľnosti konca a odkazu, ktorý tu zanecháme, ktorý si tu vychováme.
Fascinuje ma, že Vladimír Godár túto skladbu napísal v čase, kedy mal len dvadsaťosem rokov. Mám pocit, že je to opus životom vyzretého umelca triezvo a kriticky nazerajúceho na svet okolo neho. Skladateľ už vtedy porozumel, že naša budúcnosť nie v nás samých, ale v tých, ktorí prídu po nás, teda v našich deťoch. Len sa pýtam - nezabúdame azda niekedy na to?
Symfonicko-vokálny cyklus, na ktorom okrem Godárovho Orbis sensualium pictus zaznie aj Beethovenov koncert pre klavír a orchester, sa uskutoční aj dnes, v piatok. Ak máte radi hudbu nenechajte si ho ujsť. Po koncerte bude nasledovať aj stretnutie s umelcami.
