Dnes som si vypočula podcast Continuo s názvom QUO VADIS hudobné vzdelávanie na Slovensku? Ako učiteľku hudobnej výchovy ma to nesmierne zaujímalo. Redaktor Denníka N Oliver Rehák kládol veľmi dobré otázky violončelistovi, pedagógovi, riaditeľovi festivalu Konvergencie Jozefovi Luptákovi a speváčke, skladateľke Ester Wiesnerovej. Na začiatku sa všetci zamýšľali nad tým, aké úžasné školstvo a systémy sú v zahraničí, konkrétne v Anglicku. Hudobná únia vznikla na Slovensku ešte len počas Covidu a v Anglicku funguje od roku 1890. Myslím, že v takýchto prípadoch je to neporovnateľné, keďže v tom čase ešte Slovensko ani neexistovalo a o hudobných školách sme mohli iba snívať. Prvá hudobná škola na Slovensku vznikla až v roku 1919, keďže dovtedy nádejní hudobníci študovali vo Viedni, Budapešti alebo iných európskych mestách. Je to viac menej jasné, že s týmto vývojom sme značne pozadu. Na školách, kde sa hudobná študuje, nie je až taký záujem ani možnosti vycestovať na výmenný pobyt do zahraničia, kde by sa možno mohli nabrať skúsenosti, ktoré by vývoj v hudobnej náuke ovplyvňovali. Mne bolo umožnené vycestovať do Nemecka na Erazmus iba z nemeckého jazyka a keď som sa vrátila, musela som si dorobiť skúšky z hudobnej z celého jedného semestra. Takto pri študovaní dvojkombinácie (nemčina-hudobná), som zažívala „schizofrenické obdobia“, kde sa striedali obdobia veľkého záujmu o nemčinu alebo o hudobnú. Náš ročník zažil ako jeden z posledných spomínanú alternatívnu výučbu Ivana Šillera, Evy Šuškovej, Daniela Mateja, ktorá bola na pedagogickej fakulte UK predčasne ukončená.
Jozef Lupták navrhoval v podcaste, aby učitelia hudobného umenia boli viac v praxi kvôli riziku vzniku akademickej bubliny. Opisoval pravdepodobne učiteľov hudobných nástrojov na konzervatóriách a na umeleckých vysokých školách. Ja ako študentka som nezažila, aby niektorí z pedagógov nemal pôsobenie či už na hudobnom festivale, hudobnom telese alebo rôznych hudobných projektoch. Každý vyučujúci žil svoj hudobný život, ktorý sme mohli my študenti skúmať. Pamätám si nespočetné koncerty v rozhlase, ktorých sme sa mohli zúčastniť. Pamätám si, ako ma neskutočne oslovila skúška filharmónie so zahraničným dirigentom, ktorého všetci vznešene oslovovali „Maestro“. Možno by som prijala, ak by nám dovolili nahliadnuť do organizácie takého hudobného festivalu ako stážistom. Asi nato vtedy nebola vhodná chvíľa. Viem, že jedna moja spolužiačka zostala v organizačnom tíme festivalu Konvergencie doteraz. Veľmi jej to prajem, pretože bola naozaj šikovná. Toto bolo štúdium iba na „obyčajnej“ pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Neviem si predstaviť, že pedagógovia na umeleckých školách boli iní. Myslím si, že hudobníkom sa nestane hocikto, ale treba nato mať povahu. Zháňať si kšefty, prezentovať sa, koncertovať z rôznych denných a nočných hodinách a mať aj nejakú fixnú plácu učením. Je možné, že sa myslelo na pedagógov v dôchodkovom veku, ktorí už žiadny hudobný život nemajú a zdanlivo nepotrebujú, čím upadá aj ich výučba.
Predstavme si to pri učiteľke na základnej škole. Počas dňa sa snaží väčšinou unudeným dvadsiatimpiatim deťom vykúzliť hudobnú výchovu kreatívne. Po skončení vyučovania ešte uteká na ZUŠku odučiť poobedné hodiny nástroja a potom ešte večer ide koncertovať. Popritom si musí nájsť čas na cvičenie svojho nástroja a možno pár súkromných hodín. Čas na psychohygienu žiadny, nehovoriac o čase na svoje vlastné zdokonaľovanie sa v učiteľskej profesii. Ja som fungovala ešte za slobodna podobným štýlom. Učila som na základnej, na osemročnom gymnáziu, súkromné hodiny gitary poobede, po večeroch som chodila na skúšky ženského speváckeho zboru a ešte som sa snažila budovať vlastný projekt na propagáciu súčasnej hudby navštevovaním viacerých koncertov. Bol to super hyperaktívny hudobný život, ale teraz pri dvoch deťoch v malom meste, si to neviem predstaviť. Ak po materskej nastúpim, pravdepodobne budem nudná učiteľka hudobnej bez hudobného života mimo školy. Učitelia, ktorých Lupták opisuje budú môcť byť asi len muži alebo ženy bez rodiny. Možno som len skeptická a bude to všetko inak. Čítala som nedávno článok plný výskumov o nerovnom zastúpení expertiek vo verejnom priestore. Viac menej mi nástupom na materskú pravdepodobne skončil môj kariérny život a to iba preto, že som sa narodila ako žena. V článku sú výskumy robené na českej scéne, ale myslím, že na Slovensku sme na tom podobne. Jediné, čím Čechov v tejto súvislosti predbiehame je žena prezidentka.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde je vo vedúcich pozíciách väčšina žien? No predsa v školstve. Rada by som videla výskum, koľko percent je riaditeliek a zástupkýň oproti mužom riaditeľom a zástupcom. V tomto našom učiteľstve to vyzerá, že sa ženám – karieristkám praje a je vidno, že tie školy vedia aj dobre viesť. Asi je to pre spoločnosť samozrejmosť a nepotrebujú nato poukazovať. Trochu ma trápi, že národná cena Učiteľ Slovenska, kde je vždy väčšina nominovaných práve žien, v názve ženský rod zabudla. Možno sa dočkáme aj rodovo neutrálneho pomenovania tejto súťaže.
Nemôžem zabudnúť ešte na tipy pre učiteľov a učiteľky hudobnej výchovy. Alernatívne spôsoby učenia môžete nájsť vo FB skupine „Učíme hudbou“ , za ktorou stojí občianske združenie Superar Slovensko. V školách, kde Superar pôsobí, sa zlepšil prospech žiakov aj na ostatných predmetoch.
Pre odvážnejších učiteľov a učiteľky hudobnej výchovy je tu festival komornej hudby Konvergencie, kde budú od 2. – 12.3. uvedené skladby Leoša Janáčka. V posledný deň bude v doobedných hodinách koncert pre deti. Odporúčam na niektorý z koncertov zobrať žiakov.
