Práve som dopozerala časť Abbott Elementary s názvom Educator of the Year. Už som tento môj obľúbený seriál v mojich príspevkoch spomínala. Je neskutočné, ako dokonale zobrazili konflikt, ktorý sa nám, učiteľom často deje, keď prídu niektorí špecifickí rodičia. Učiteľka mala problémy s jedným žiakom, nazvime ho Denis. Bol to žiak prvého stupňa, ktorý vykrikoval odpovede bez prihlásenia, chodil po triede, kedy samu zachcelo. Jednoducho neposlušný žiak, ktorého si vieme všetci predstaviť. Kazil atmosféru triedy a bolo často znemožnené pokračovať vo vyučovaní. Hlavná postava tohto seriálu, jeho triedna, sa snažila všetkými možnými prostriedkami túto neblahú situáciu vyriešiť. Až sa odhodlala k tomu „najhoršiemu“ a to je, zavolala do školy jeho matku. Niektorí rodičia by si mali uvedomiť, že každý učiteľ sa snaží vyriešiť žiakov sám a volanie rodičov do školy je väčšinou tá posledná možnosť. Keď už si rodiča zavolá, nie je to myslené v zlom, len je učiteľ na konci so silami a potrebuje od rodiča pomoc. Toto stretnutie v seriáli nakoniec nedopadlo podľa učiteľkiných predstáv, aj keď sa všemožne snažila rešpektujúco viesť debatu, ktorá mala vyústiť spoločnými návrhmi riešenia. Namiesto toho, bola pani matkou nazvaná ako „najhoršia učiteľka“, čo ju samozrejme rozrušilo a doviedlo až k plaču.
Pripomenulo mi to niektoré moje stretnutia s rodičmi na škole. Na poslednej škole, kde som učila, nebývali rodičovské združenia, ale deň vyhradený na spätné väzby. Tohto dňa sa mohli zúčastniť rodičia spolu so svojimi deťmi. Rodič alebo učiteľ si v daný deň dohodol stretnutie na max. 15 minútový rozhovor. Niektoré spätné väzby boli naozaj milé. Raz sa mi ozval rodič, ktorého syn bol naozaj bezproblémový, na hodinách aktívny, s dobrými výsledkami, aby sme si všetci potvrdili, aký je naozaj dobrý. Vtedy mi to prišlo milé a trochu aj vtipné, ale teraz, keď mám vlastných synov, tak neviem, či niekedy v budúcnosti neurobím to isté. Mala som aj menej príjemné rozhovory, napr. keď prišiel veľmi problémový žiak, ktorý neustále na mojich hodinách nemčiny vyrušoval, potom ma po vyučovaní prosil, nech si s ním prejdem učivo na test. Ja, mladá učiteľka, v domnení, že ma bude možno aj viac rešpektovať alebo, že sa tú nemčinu chce naozaj naučiť, som ho párkrát vo svojom voľnom čase doučovala zadarmo. Situácia na hodinách sa však vôbec nezlepšovala. Na spätné väzby prišiel s matkou, ktorá tvrdila, že on sa ani nemusí učiť a z testu má vždy jednotky. Nebola to pravda a tak som jej povedala, že som ho už musela párkrát doučovať a z testov jednotky aj tak nemal. No sám žiak to všetko poprel a ja som sa cítila ako nejaká hlupaňa, čo si vymýšľa, že niekoho doučuje. Samozrejme matka verila svojmu synovi. Vtedy som sa cítila naozaj pod psa. Ale zažila som aj veľmi produktívny rozhovor, kedy prišli obaja rozvedení rodičia so svojim synom. Každý rodič sedel na opačnej strane syna, nenávistná atmosféra medzi nimi bola doslova cítiť, ale pre svojho syna chceli obaja to najlepšie. Tento rozhovor dopadol tak, že žiak mi povedal, čo sa mu nepáči alebo aj páči na mojich hodinách, rodičia spolupracovali, aby sme našli najlepšie možné riešenie. Na druhý deň mi priniesol nejaké hudobné nástroje, lebo som učila aj hudobnú a jeho práca na hodinách sa zlepšila. Samozrejme, niečo som musela zmeniť aj ja sama na sebe. Zažila som aj bizarnejšie stretnutia s rodičmi, kedy bola na mňa matka jednej žiačky pasívne agresívna za prítomnosti vedenia školy a potom keď ma vonku pred školou stretla a videla ako plačem, tak sa so mnou porozprávala úplne normálne ako človek s človekom a ešte ma aj zaviezla domov.
Riaditeľka Piaristickej spojenej školy sv. Jozefa Kalazanského v Nitre Marcela Jahnová opisuje v rozhovore, aké mechanizmy používajú na škole, aby sa panovala správna atmosféra aj medzi učiteľmi. Majú podporu aj pri komunikácii s náročnými rodičmi, či už je to prítomnosť školskej psychologičky alebo vedenia. Na takejto škole musí byť radosť pracovať. Tomuto rozhovoru v denníku Postoj škodia trochu tendenčné otázky. Neviem kam vedú otázky typu, či existujú učitelia, ktorých práca baví, ale napriek tomu vyhoreli. Chcela by som vidieť, či sa takéto otázky pýtajú aj pri iných profesiách, ako sú napr. doktori.
V rozhovore sú spomínaní aj helikoptéroví rodičia. Väčšina z nás si myslí, že sú prehnane aktívni pri výchove, ale v konečnom dôsledku sa takto správajú možno preto, že sú leniví. V tomto článku vysvetľujú, že je jednoduchšie za dieťa niečo spraviť, ako ho nechať spraviť niečo samotné, pretože naučiť zručnosť je náročnejšie.
Ešte by som vrátila späť k učiteľom. Veľmi zaujímavo o triednictve píše Štefan Murárik, ktorý vo svojom článku opisuje koľko nadpráce má triedny učiteľ. Ja som bola triednou jeden rok a aj keď to bolo veľa byrokracie, tak som si to užívala. Je to práca náročná na psychiku a preto by mali mať triedni učitelia viac podpory. Aby to všetko fungovalo, mala by byť v škole príjemná atmosféra. Liga za duševné zdravie má neformálne združenia škôl s názvom Koalícia škôl za duševné zdravie. Môžete pohodomerom zistiť duševnú pohodu žiakov a zamestnancov školy.
Ako trebárs v Los Angeles štrajkovali školskí neodborní zamestnanci ako sú vodiči školských autobusov, kuchárky a kuchári, správcovia a aj asistenti. Tri dni sa nedalo ísť do školy a pýtali sa aj samotných žiakov, čo si o tom štrajku myslia. Žiaci boli na strane pracovníkov, a priali im zvýšenie platov. Nie som si istá, či sa niekedy tu na Slovensku pýtame žiakov, čo si myslia o učiteľskom štrajku. Možno by tie odpovede stáli zato.
Zakončila by som to úryvkom z ďakovnej reči Gregoryho zo spomínanej epizódy seriálu, keď mu bola odovzdávaná cena Educator of the Year:
„This profession isn’t about being the best, it’s about doing your best. Being constant for your students on the good days, the bad, the terrible. It’s the showing up that counts.“
