V akademických kruhoch sme dlho počúvali o potrebe budovania konkurencieschopnej európskej ekonomiky, ktorá vďaka znalostiam a inováciám predbehne USA, Japonsko a vlastne celý svet. Prostriedkom na dosiahnutie mali byť aj univerzity, ktoré „tvoria" znalosti, prenášajú poznatky prostredníctvom študentov a absolventov do praxe. Vysoké školy začali s reformou (Bolonský proces). Teoreticky bola Lisabonská stratégia dokonalá, keby nebola do hry vstúpila hospodárska kríza (potvora jedna, všetko pokazila).
Na začiatku sme žili sen. Písalo sa, diskutovalo, zdôrazňovalo aké sú vedomosti dôležité. Že vzdelávanie, výskum a inovácie sú pilierom znalostnej spoločnosti (Komuniké KOM(2005) 152 Mobilizácia vzdelanosti v Európe: ako môžu univerzity v plnej miere prispieť k Lisabonskej stratégii.). Na európskych univerzitách začala reforma. Dúfali sme, že sa zmení pohľad politikov na financovanie školstva ako takého, zvýši sa podpora výskumu zo štátnych, ale najmä súkromných zdrojov, čakali sme na stimuly pre inovácie, zavádzali projekty na zvýšenie kvality. EÚ viedla rokovania ministrov zodpovedných za vysoké školstvo. Ich cieľom bolo vybudovať do roku 2010 Európsky vysokoškolský a výskumný priestor (Bolonský proces). Veľmi aktívne do procesu vstúpili nadnárodné a národné reprezentácie univerzít, študentov, zamestnávateľov.
Rok 2010 je tu a my môžeme začať s rekapituláciou. V rámci vysokoškolskej politiky bol aj na Slovensku zavedený Dodatok k diplomu, bakalárske (pregraduálne), magisterské (graduálne) a doktorandské (postgraduálne) štúdium, kreditový systém ECTS, akreditácia študijných programov (splnenie minimálnych kritérií študijným programom).
Práve kvalita a výskum sa neskôr stali piliermi reformy. Zdôrazňovanie kvality má svoje opodstatnenie. Len tam, kde je kvalita viditeľne preukázaná, môže zavládnuť vzájomná dôvera. Ak je dostatočná podpora výskumu a vývoja, môže hospodársky napredovať celá spoločnosť. V rámci podpory kvality však na Slovensku stále kladieme dôraz na externú kontrolu (vykonáva Akreditačná komisia) a nepodporuje sa vnútorné hodnotenie, ktoré si robí vysoká škola sama, resp. fakulta či dokonca katedra. Dôvodov je viac, napr. že ide o procesy, ktoré sú nám cudzie. Dlhé roky sme boli ako národ ovládaní, manipulovaní, jednotlivci a kolektívy neniesli za nič zodpovednosť. Možno je na vine mentalita Slovákov. Alebo zase raz nedostatok peňazí. A výskum? Osobne sa neviem zbaviť pocitu, že výskum na Slovensku je stále rozdrobený a kým nebudú výskumné pracoviská zlúčené so vzdelávacími nedobehneme nikdy do cieľa.
Európska komisia sa z krásneho sna prebrala už skôr (po hodnotiacej správe tímu vedeného Wimom Kokom) a proces budovanie najkonkurencieschopnejšej znalostnej ekonomiky preorientovala na hospodársky rast a zamestnanosť. Ako sa ukazuje, Slovenská republika zatiaľ hospodársky nenarástla. Zato nezamestnanosť nám narástla až-až.
A slovenské vysoké školy? Stále bojujú so zlou infraštruktúrou, vysokým priemerným vekom garantov, nízkou atraktívnosťou, slabou mobilitou v rámci SR ale aj do zahraničia, nedostatkom financií a nezáujmom väčšiny študentov o „veci univerzitné". A sen ostáva snom. Možno sa splní v roku 2020.
