Už odmalička som nemal vrelý vzťah k cintorínom. Nemal som rád návštevy týchto smutných miest, kde to aj voňalo smrťou. Chodili sme tam zväčša len na Všechsvätých, zväčša vtedy mrholilo, nálada tam bola vždy pochmúrna.
Videl som však miesto, kde by som chodil rád. Nechcem ho nazvať cintorínom, nejako mi to k tomu miestu nesedí. Budem ho volať jednoducho Miesto. Toto Miesto je v Puerto Angel, zastrčenej mexickej dedinke pri pobreží Tichého oceánu. Brána je jasno modrá. Každý hrob je namaľovaný, farbami tam veru nešetrili. Oranžová, biela, modrá, červená, fialová...
Niektoré z nich sú dekorované nielen farbou, vidno aj namaľované zvieratá či predmety. Je jasne vidieť, čím sa ich obyvateľ zaoberal, čo mal rád...
Pri predstave obyvateľa tohto Miesta v Puerto Angel sa mi vybaví chlap s pivným bruškom a cervezou v ruke flirtujúci s babkou v žltozelenej sukni od vedľajšieho hrobu. Na tomto Mieste je veselo. Aj keď príde návšteva, netrúchli, spomína, ako bolo veselo, čo dedo povyvádzal, kým sa nemusel presťahovať na toto Miesto. Chcem byť pochovaný tu. Po smrti už totiž vzdialenosti nehrajú rolu. Nebudú mi teda chýbať moji známi. A môj hrob bude oranžovo-modrý, na okrajoch bude vyrytá nejaká matematika, nebude chýbať futbalová lopta či frisbee a určite tam chcem mať aj nejaké chutné jedlo. A telefón do normálneho sveta.
