made of útek

Kedysi bolo všetko spoločné, dnes je "svoj" a ja som sama. Kedysi mu deti sedeli na kolenách ( aj keď len výnimočne ak si bol náhodou doma ), dnes sa s ním tie staršie nerozprávajú a tie mladšie.. pre tie kľačím každý večer a modlím sa, aby tvoje správanie na nich nenechalo trvalé následky. Moje slzy a duša tiež. 
"Prečo náš ocino nie je doma?", "Oci, oci, pre koho je ten darček v aute, pre maminu?" ( len pánbohvie, pre ktorú...) "Oci, prečo spíš stále v obývačke pri telke?" "Oci, prečo sa so mnou nezahráš pexeso?" "Oci, prečo sa stále tak hádate?" Občas mám taký pocit, ako v Čokoláde, keď Vivien odvial nórsky vietor.. či by to tak nebolo jednoduhšie. Kto vie, aké ťažké je kryť človeka, muža, ktorý mal byť oporou a ktorý je miesto toho úhlavným nepriateľom? Kto len vypovie,ako veľmi z toho bolí srdce?

Kedysi som mala spolužiačku, mala pár "interných kolegov". Morálna korektnosť. Síce ON mal dievča, snúbenicu, manželku, ale jej to nevadilo, veď ona ju nepozná. Morálna prekážka bola rýchlo odstránená. Neznalosť zákona neospravedlňuje. Neznalosť priateľky zjavne áno. A Mery, keby som do nej neprestajne nehúdla tie "náboženské kecy", by si to už dávno s niekým rozdala. Len tak. Aby potom dávila zo seba všetok ten hnus a bôľ, jazvy na duši a zlosť. V trápnej a úbohej domnienke, že tou bolesťou, čo by si spôsobila, by zanikla tá skutočná vnútri.

Keby sa Ikini rodičia na chvíľu prestali hádať, možno by si ju na chvíľu vypočuli. Že tým, že ju v ničom nepodporia, ale stále zhadzujú si svoje komplexy nevyriešia. Že keď jej mama pribrala po pôrode dvadsať kíl a desať rokov sa ich nevie zbaviť, nie je to Ikina vina. Ani vina jej manžela. Ako sa to hovorí? Moja vina, moja vina, MOJA preveľká vina. Že keby ju otec niekedy vnímal, aspoň medzi prestávkou hokejového zápasu a miesto reklamy na kosmodisk by sa zameral na svoju dcéru, videl by, že je z nej anorektička. Ika sa vydala pred ukončením školy. Za prvého, ktorý prišiel do cesty. Len tak, aby mohla uletieť preč.
Dospelí, beriete nám sny. Aj mne ich vzali.

Tak teraz kľačím a pýtam sa, prečo som uletela. Môj otec nebol dosť láskavý, moja mama dosť chápavá. Prečo uletia moje deti? Ich otec nie je zodpovedný( a nie je synonymom slova otec) a ja.. už nevládzem. A prečo poletia ich deti?

Posrali sme si život. Pôvodne made of dúhové bubliny, chlapčenské sny, láska ako u Tristana a Izoldy (aj tak voňali fialky odspodu), možno made of útek čím dál tím líp. Asi je načase stať sa dospelým. A nezničiť svoje vlastné deti.

Všetkým otcom a mamám.