Za posledný polrok utrpela demokracia dve zásadné porážky, a to víťazstvá SMER-u a HLAS-u v parlamentných a prezidentských voľbách. Voliči, kandidáti a ostatní aktéri volieb z tzv. demokratického tábora sú oprávnene nespokojní a sklamaní. Z ich úst je však okrem trpkého gratulovania víťaznej strane počuť aj označovanie voličov víťaznej strany ako nevzdelaných, neinteligentných a zmanipulovaných. Nemala by však kritika smerovať primárne do vlastných radov ? Nezlyhala slovenská demokracia v komunikácii v prospech už raz porazeného zla?
Kto opäť vyhral voľby ?
Odpoveď na túto otázku určite sklamala množstvo ľudí, avšak nie väčšinu.. Róbert Fico spolu so svojím gangom spravili azda najväčší politický comeback slovenskej politiky. Jeho najlepším propagátorom nebol však on sám, ba ani jeho straníci... boli to vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera, žiaľ aj Ľudovíta Ódora a poslanci koalície vrátane poslancov za SaS. Chaotické a nekompetentné vládnutie zo strany hnutia Igora Matoviča, Borisa Kollára a Veroniky Remišovej, nezhody v koalícii a hlavne absolútne nezvládnutie komunikácie medzi koaličnými partnermi aj komunikácie smerom k voličom nahnali Ficovi vietor do plachát. Fico tento vietor v podobe negatívnych emócií využil perfektne vo svoj prospech. Je pravda že jeho preferencie sú založené na hneve a nenávisti.. To však on dokáže udržateľne ovládať a po jeho rýchlom rozbehu sa už len tak nezastaví.
Druhým najzvučnejším víťazom je tábor extrému. Fico a nestranníci za SNS sa efektívne zmocňovali tzv. alternatívnej scény a rozširovali ju. Narozdiel od Republiky a ĽSNS, Fico a SNS dokázali témy týchto voličov premeniť z extrému do politicky a spoločensky prijateľných tém. Práve na normalizácii názorov extrému dokázal SMER na čele s Ficom a Blahom vylúčiť Republiku a ĽSNS z boja o parlamentné kreslá. SNS bola pre týchto voličov jedna z troch voliteľných strán. V tomto rozhodovaní však voliči extrému preukázali aj pochopenie pre politickú situáciu a volili stranu s najväčším koaličným potenciálom, ktorý v SNS prezentoval Andrej Danko..
HLAS SD na čele s najlepším produktom Fica dokázal presvedčiť voličov a strany všetkých spektier že je presne taký ako hodnoty voliča ktorý ich krúžkoval, či už to bol liberálny pravičiar s piercingom v nose a dúhovou taškou alebo konzervatívny ľavičiar s barlou a kabelkou plnou liekov... až na to že nie je. HLAS sa niekoľko mesiacov po voľbách zdá ako identické dvojča SMERU ktoré sa snaží každému nakecať že je iné ako jeho súrodenec. Ich sľuby boli najviac populistické zo všetkých, ich identita neexistújuca ale aj s tým očividne môže strana získať 15% vo voľbách, chýbal len kúsok k jednofarebnej vláde týchto dvoch strán.. to im ale extrém už nedovolil. HLAS sľúbil stabilitu tým, ktorí nechceli voliť rozhádané strany tzv. demokratického spektra, sľúbil im tak žiadaný stred a dal im nádej v demokratickú vládu avšak otočil sa presne tam kam od začiatku patril..
Kto voľby prehral ?
Rozhádaný zhluk strán na tzv. demokratickej strane sa zdal nezlúčiteľný a nespojiteľný. Namiesto snáh o spojenie sa v demokratickú koalíciu sa azda každý videl ako víťaz volieb a ten najlepší. Niektorými momentami akoby politici demokratických strán zabúdali o čo bojujú.. Fico sa však spájať nepotreboval, spolu so svojimi bordovými kamarátmi s HLASU mal 37% vo voľbách. Naopak tam kde bolo spájanie nutné, tzv. lídri sa ešte hašterili, kto spojil viac síl.. Je ťažko uveriteľné že výsledok volieb tieto strany prekvapil. Výhra však neprišla Ficovi z neba, ba ani nie z pekla, naservírovali mu ju strany predošlej koalície na zlatom podnose.
Progresívne Slovensko vymenilo lídra aj taktiku, to sa im nadmieru vyplatilo. Ich kľudná kampaň a rázne hodnotové postoje boli tým čo z nich vo voľbách spravilo preferenčne najsilnejšiu stranu z demokratického spektra. Kampaň síce namierili proti správnemu oponentovi avšak z veľkej časti zabudli na svoje okolie. Je však pravdou že PS bolo stranou s najväčšou snahou o vytvorenie demokratickej vlády, nie len snahou zvíťaziť vo voľbách.. Aj cez všetky snahy však padli ako obeť nezhôd v demokratickom tábore.
Nesprávne témy, adekvátny výsledok
Róbert Fico vedel od začiatku čo rozprávať a komu to rozpráva, zmocnil sa negatívnych emócií a využil ich proti svojim oponentom. Demokratické strany naopak tieto emócie akoby ignorovali, snažili sa vyprofilovať naspäť do opozície kde aj skončili. Igor Matovič nezabúdal osočovať každú jednu relevantnú stranu a uzamkol sa tak vo svojej ťažko rozšíriteľnej voličskej základni. Saska sa nechala vtiahnuť do boja s Igorom Matovičom, ktorý ich pôvodne posilňoval avšak pochopiteľne voličov nakoniec odradil aj napriek jednomu z najlepších volebných programov.
Demokratické strany nedokázali vytvoriť víziu Slovenska, nedokázali odkomunikovať lepší obraz Slovenska ako Fico. Nedokázali sa zhodnúť ani sami medzi sebou nad jasnými prioritami. Chýbajúca vízia a ochota spolupracovať je práve to čo prospieva alternatíve v podobe súčasnej vládnej koalície. Vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera neboli rovnako schopné správne odkomunikovať svoje kroky, či už boli správne alebo nesprávne.
Demokratické strany potrebujú nájsť správny kľúč ku komunikácii so Slovenským voličom. Cieľom každej strany má byť dosiahnuť čo najvyšší volebný výsledok a tvoriť vládu, a to žiadna strana nedosiahne len si udržiavaním svojej stálej voličskej základne ale jej rozširovaním, diskutovaním o vízii Slovenska aj s partnermi ktorí nezastávajú totožné hodnoty a oslovovaním všetkých voličov.
Chýbajúca vízia a neochota tvoriť ju
Slovensku akútne chýba plán do budúcna, chýba nám široká celospoločenská diskusia o tom aké chceme Slovensko. Je jasné že z úst politikov ako Róbert Fico alebo Peter Pellegrini budeme počuť len prvoplánové nápady na najbližšie mesiace, možno roky. Svoju víziu majú strany SMER a HLAS len samé pre seba, pre svoje svoje osobné záujmy. Svoje prvoplánové reči bez akéhokoľvek sebavedomia naservírujú dôchodkyniam s kyticou, gulášom, mizogýnnym vtipom a peniazmi na medzinárodný deň žien. O víziách strany SNS a jej nestraníckych ministrov a poslancov ťažko povedať že majú za sebou nejakú racionálnu myšlienku a hlavne celospoločenskú zhodu. Avšak v komunikácii svojich geniálnych nápadov narozdiel od demokratického tábora nezlyhávajú.
Demokratický tábor nutne potrebuje začať bojovať o každého voliča, odkomunikovať svoje rozdiely a zamerať sa na body ktoré ich spájajú. Vytvoriť cieľ v podobe celospoločenskej zhody na vízii Slovenska a k nemu sa za každú cenu aj cez svoje hodnoty približovať. Zanechať za sebou minulosť a pozerať sa len na budúcnosť. Odkomunikovať voličom svoj cieľ a dať im možnosť prispieť na ceste za ním. K tomu patrí aj spolupráca so stranami ktoré nezastávajú totožné hodnoty. Cestou ale nie je vymedzovanie sa jeden voči druhému ale hľadať cesty k sebe a k celospoločensky žiadanému cieľu.
Správny človek na správnom mieste
Prezidentka SR Zuzana Čaputová svojim mandátom preukázala že je jednou z našich najväčších štátnikov a lídrov. Správne komunikovala svoje kroky a postoje. Zastávala voličov všetkých politických strán, zároveň s tým ale jasne ostala verná svojim hodnotám a postojom ktoré komunikovala aj vo voľbách. Komunikovala svoju víziu Slovenska a stretla sa nepochopením nie od ľudí, ale od politikov. Dokázala vykonávať svoj mandát slušne a so cťou pre svoju krajinu a pre všetkých občanov, nielen pre svojich voličov. Bola najlepšou politickou reprezentáciou Slovenska v zahraničí a pre Slovensko je veľká škoda jej odchod. Demokratický tábor však s Ficom v boji o jej politické pokračovanie prehral.
