Podľa mňa by mal rýchly začiatok a rýchly koniec. Človek s takýmto zmýšľaním by si nemal hľadať vážny vzťah, lebo tomu druhého ublíži. A ako by to vyzeralo, keby mal takýto človek rodinu? Boh u neho na 1. mieste, uprednostňovaný pred ostatnými. Všade, kde je niečo uprednostňované - napríklad alkohol či ten Boh, tak to väčšinou nedopadne dobre, môže dôjsť až k rozpadu rodiny. Stojí to za to, čo tým taký človek získa? Ostane nakoniec úplne sám, nič moc teda, žiadna výhra. Viera v Boha má byť v hranici normy, nič sa nemá preháňať. Nepáči sa mi slepá oddanosť niečomu neviditeľnému, to protirečí zdravému rozumu, je to choré.
Teda, ak má niekto Boha na 1. mieste, tak nech sa venuje úplne jemu, nech má vážny vzťah s ním, ale nie s človekom, lebo tým mu ublíži. Na záver jeden príklad, ako zmýšľa taký človek: ,,Čo mi Boh povie, to chcem žiť."
