Medzi základné dôvody neblahého stavu dnešného umenia autor spomínaného článku uviedol najmä absenciu kritickej reflexie, slepú podporu verejnosti, dokonca i „odbornej“ a fakt, že kvalitne podaný koncept potiahne aj úplný „shit“. Presne tieto dôvody ma ako milovníčku dizajnu pred časom viedli k založeniu skupiny Niečo ako niečo na nemenovanej sociálnej sieti. Pri návštevách slovenských designshopov a galérií ma totiž premohol pocit, že tvorba, umelecká, či dizajnérska až príliš často prestáva byť spôsobom sebavyjadrenia a stáva sa rýdzim marketingom, teda postupom ako vyrobiť niečo, čo sa bude výborne predávať. Samozrejme na túžbe predať to, čo človek vytvorí, nie je nič zlé, ale keď voľba padá na najprimitívnejšie reklamné triky, tak to začína byť zúfalé. A aké sú najprimitívnejšie reklamné triky? Podľa mňa čokoľvek, čo vyvolá „wow“ efekt, teda sex, hnus, násilie, deti, absurdita, hlúpy žart a pod.. Vo svete dizajnu sa napríklad veľmi úspešne usadil koncept žartovnej recyklácie, ktorý zaručí, že recipient po zhliadnutí objektu povie:“ jééééj to je super, veď to je ako... to chcem!“ A hneď tu máme luster ako penis, stolík ako kocku lega, vešiak ako zabodnuté nože a tašku ako mŕtva mačka na palici. V podstate nemám proti týmto veciam nič, hoci pre mňa osobne sú, bez ohľadu na kvalitu ich spracovania, kategóriou „žartovný predmet“, ale mrzí ma, že masívny útok a rastúca popularita týchto vecí zrejme prevalcúva ľudí natoľko, že strácame vôľu hlbšie sa zamýšľať, alebo dokonca zastaviť a hľadať krásu v niečom, čo rozum bleskurýchle nevyhodnotí ako milé, vtipné, podarené. A takýto stav spoločnosti potom prirodzene dotvára aj druhú stranu mince. Prečo by sa mal tvorca pri vytváraní dielka chcieť pasovať so všetkým sám, keď výsledok nemusí byť bombastický a nebombastickosť dnes vyslovene nefrčí? Ak sa tvorca bude snažiť vytvoriť nový ikonický vešiak, zabije tým more času a výsledok je neistý, ale keď urobí vešiak ako krivku EKG, ninja hviezdice alebo ukrižovaného krista, pôjde to na dračku. Čiže tu máme fajnovo začarovaný kruh. Dizajnéri robia to, čo sa predáva, lebo musia z niečoho žiť a nechcú byť neúspešní, no a ľudia žijú rýchlo, v strese a pritom sa nudia natoľko, že ich vytrhne len fakt easy šoky vec. Kam to ale vedie? Čo bude nasledovať po ikonách moderny? Sofa v tvare vagíny?
Na záver musím dodať, že situácia nie je beznádejná a aj na Slovensku stále žijú mladí talentovaní umelci a dizajnéri, ktorí majú plnú hlavu skvelých nápadov a dokonca mnohí z nich by ich vedeli aj zrealizovať. Takže jediné na čom to stojí, je priestor pre skutočnú tvorbu, lebo ak tento nevytvoríme alebo bude elitársky primalý, niektorí s tvorbou skončia a mnohí utečú.
