Skalica, leto 2009:
Upršané smutné ráno.
K mestskému úradu prichádza šedá Škoda 120, za volantom Žigo, hrdý majiteľ vozidla. Žigo cíti veľké vzrušenie, dnes má veľký deň - dostal ponuku odísť hrať do ruskej ligy.
Na mestský úrad len pred chvíľou dorazil primátor priamo z fitnescentra, kde si bol zacvičiť svoju pravidelnú 3-hodinovú zostavu.
Žigo čaká v rade v čakárni spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí si idú dať potvrdiť poberanie dôchodku.
O chvíľu sa na neho usmialo šťastie, primátor má trošku voľno a môže ho prijať. Žigo vchádza dnu. „Sadni si, Žigmund, čo by si rád?" srdečne zdraví primátor spoluobčana.
Posmelený Žigo neotáľa a okamžite to vybalí: „Pán primátor, mám ponuku ísť hrať do Ruska. Je zaujímavá finančne, ale aj hráčsky ma láka. Chcem ešte vedieť, či na to mám a zahrať si v trošku lepšej súťaži než je slovenská extraliga. Čo vy na to ako primátor?"
Primátor sa chápavo usmeje a hovorí: „ Žigo, ale veď ty máš u nás zmluvu! Nikam ťa nepustíme!"
V tej chvíli pribehne náhodou okoloidúci redaktor denníka Šport a rýchlo zapisuje všetko od slova doslova, aby mu nič neuniklo.
Žigo sa ale nevzdáva: "Pán primátor, nemohli by ste urobiť výnimku? Nemohli by sme sa nejako dohodnúť?"
Primátor stále trvá na svojom: "Žigo, zmluva u nás podpísaná, to nie je ako NHL. Tu sa z toho nevykrútiš!"
Žigo predsa len ešte skúša: "Pán primátor, prosím vás..." Slzy má na krajíčku. "Prosím, veľa som toho pre mesto spravil, nedalo by sa...? Prosím, prosím..."
Ale primátor je neoblomný.
Žigo po chvíli len smutne pokýve hlavou: „Veru, veď ja mám zmluvu!" a so slzami v očiach odkráča preč k svojej škodovke 120 a ide nájsť telefónnu búdku, z ktorej zavolá do Ruska, že ho primátor nepustil.
