Dojem trochu kazilo nedostačujúce (alebo zastaralé?) ozvučenie, ktorénezvládalo silu ruských hlasov a neospravedlniteľná chyba organizátorov,ktorý jednoducho zrušili dve prvé rady VIP lístkov a ich majiteľovrozsadili na blízke tribúny.
Poškodení nadávali odušu a sťažovali sa, žeza 1500 korún sedia medzi nami, obyčajnými šesťstokorunovými. A nebolisami, pretože hala praskala vo švíkoch už pol hodinu pred začiatkom aholé miesta rezervované pre "miestenkárov" dráždili nervóznejšíchjedincov o to viac, že všade inde už bolo nabité.
My sme však neboli V ýznamní an I P rachatí a tak nás žabomyšie vojny nezaujímali (chytilisme skvelé miesta celkom náhodou). Navyše sme mali hravú a veselúnáladu.
Keď o ôsmej začalo predstavenie, na teritoriálne svárysa dočasne pozabudlo a hneď po zopár oficiálnych príhovoroch astrémovanej konferenciérke nastúpil ohromujúci úvod. Pieseň o ruskomnárode v sprievode videomateriálu z 2. svetovej vojny na obrazovke pripódiu vyvolávala na tele zimomriavky.
Nasledovalo niekoľkodojímavých zborových piesní, duety aj Kalinka v podaní skveléhosólistu, práporčíka Vadima Petroviča Ananeva .
Po úvodnom blokupiesní nabehli na príliš malé pódium tanečníci . A čo tí robili snohami, ľudkovia... Každý jeden je dokonalou kombináciou baleťáka,gymnastu a tanečníka. Pohybovali sa ladne, skákali do neskutočnej výškya v podrepe boli schopní urobiť takmer čokoľvek. To všetko bezviditeľnej námahy a s úsmevom na tvári.
Vrcholom programu bola pre mňa božská Nessun dorma , jedna znajkrajších operných árií aké existujú. Vynahradila mi obľúbené Poľuško, pole, na ktoré som čakala márne. Bezpochyby vynikajúcitenorista Vasilij Ivanovič Štefuca si šiel dušu vyspievať. Naživo tobol silnejší zážitok než Luciano Pavarotti z nahrávky.
Počas prestávky sme si vyšli bočným východom na cig-pauzu anaskytol sa nám pikantný pohľad - chodba so šatňami rovno pred našimiočami a na nej pobehujúci polonahí vojaci. Ako sa hovorí, sranda musíbyť, aj keby na chleba nebolo, a v tomto duchu sa niesol celý večer.Poobzerali sme si vyšportované riťky švárnych maladcov , šťavnato okomentovali a vrátili sa preďalšiu dávku ruskej kultúry...
V druhej časti nás čakalo ešte ženské sólo,zmiešaný duet, Kaťuša, ruský originál krásnej pesničky, ktorú somdosiaľ poznala len v anglickej verzii ako Those were the days (orig. Daragoj dlinnoju, zložil Boris Fomin), ovácie vyvolal Zbor Židov zNabucca a hlavne spoločný projekt terchovských muzikantov sAlexandrovovcami v podobe slovenskej národnej Na kráľovej holi , ktorú sidruhýkrát so zborom zaspieval aj celý štadión. Netreba pripomínať,že všetky mali obrovský úspech a na konci každý stál a tlieskal z celejsily.
Breptajúca moderátorka uzavrela večer posledným zo svojich preslovov,ktoré mi komunizmus pripomínali viac než všetci červenoarmejci,predstavila ešte zopár ruských zborových autorít a slovenskéhoorganizátora Romana Hodoňa , v ktorom sme spoznali bruchatého pána vtričku, ktorý sa pred predstavením prívetivo a trpezlivo snažil riešiťsituáciu, čo mu slúži ku cti (bez ohľadu na to, či bol alebo nebolzodpovedný za sedadlový kiks). Ťažko ich bolo pustiť preč, no jedenástahodina sa blížila, tak sme sa vytlieskali a pobrali spokojní i nadšenídomov.
Informácie o menách sólistov a fotografie som čerpala z domovskej stránky Alexandrovovského zboru
História a informácie o Alexandrovovcoch v angličtine a v slovenčine
