Ostré hrany
prechádzajú
do neznesiteľne
silného kontrastu.
Svet bol guľatý
za hrany si môžeme my,
za rany si môžem sama.
Krútim sa
na polorozpadnutom
ostrove
vlastnej beznádeje.
Prehrieva sa,
cítim svoje
roztápajúce sa
chodidlá. Nie srdce.
O chvíľu si sám
spôsobí výbuch.
Sám seba zničí.
Som tým ostrovom?
S výbuchom počítam,
odkedy stojím
s otázkou,
či som naozaj
niekedy stála
pevne
nohami na zemi.
Načo púšťaš
svoj bič z ruky,
keď sama
sa najlepšie potrestáš?
Si svoj najväčší nepriateľ.
Povedal neznámy
na ulici a zmizol.
Aj ten ma poznal.
Lepšie, ako ja sama.
Nespravil ani pár krokov,
hneď za rohom
ho bodli do líca.
Tí, ktorí ho nepoznali.
Vedeli, že z druhej rany
v krku
potečie viac života.
Možno to vedel.
Príliš zbabelý
nechal si ublížiť od iných.
Možno ani on neexistoval.
Tak, ako Ty.
Ako môžem byť
taká drzá a byť,
keď Ty nie si?
Mne sa už nič netočí.
Okrem celého sveta.
