Potom existujú aj iné cesty. Napríklad v Shenzhene, mnohí chodia rodiť do Hong Kongu. Dieťa získa hongkongské občianstvo, takže rodičia neporušili zákony Číny. Hoci pôrod v Hong Kongu môže byť drahý (10.000 – 25.000 USD), vždy je oveľa lacnejší ako pokuta vo veľkom a bohatom meste. Raz som počula historku od známeho ako jeden kolega vyriešil danú situáciu spolu s finančnou zároveň. On sám býva v meste, kde aj pracuje. Chodí navštevovať svoju rodinu niekde ďaleko na vidiek približne dva razy do roka. Manželka vždy otehotnie a keďže nežije v meste, život je lacnejší a pokuta oveľa nižšia a teda si ju môžu dovoliť.
Nedávno som čítala v novinách, že čínska vláda sa rozhodla na základe výpočtov univerzitných profesorov, odborníkov na demografiu, 30 rokov platný zákon opäť zmäkčiť. Tentokrát prikročila ku kampani a presviedča mladé rodiny k zadováženiu si druhého potomka. Napriek tejto kampani, ktorá prebehla v Shanghaji, výsledky sa nedostavili podľa očakávania. Reakcia rodičov, zväčša jedináčikov, vychádzala z ich vlastnej skúsenosti v detstve. Považovali to za príjemné a vlastne jediné správne. Aj jedno dieťa podľa dotazovaných vyžaduje veľa energie a odriekania. Okrem iného, dve deti znamenajú tiež dvojnásobný rozpočet.
Svoje tretie tehotenstvo som viacmenej prežila tu v Číne. Až do pôrodu som nevedla aké meno bude mať moje dieťa. Musela som mať pripravené obe verzie – pre dievča i pre chlapca. Kamkoľvek som prišla, všetci Číňania mi predpovedali chlapca. Ani som sa ich nemusela pýtať. Hovorili to aj mojej známej, ktorá z ultrazvuku v Hong Kongu vedela, že bude mať dievčatko. Keď som porodila moju druhú dcéru a po pôrode som sa od dojatia rozplakala, doktorka ma zahriakla, aby som neplakala. Tak som sa zľakla, že mi ihneď slzy vyschli. Po toľkej únave mi to vôbec neplálilo a tak som nepochopila... neskôr som si ale uvedomila.. Pani doktorka mi chcela povedať, že nemám plakať, aj keď sa mi narodila dcéra. Jej ani nenapadlo, že sa môžem úprimne tešiť.
Mohla by som byť veľmi nefér a povedať, že Číňania skrátka nechcú dievčatá (deti). Situácia je ale zložitejšia. Napríklad farmári. Oni naozaj tažko pracujú na poliach a fyzická sila je skrátka objektívna potreba. Tiež nemajú dôchodky. Takže sa o nich deti/dieťa musia postarať. To sa nejaví ako problém, keďže nielen v Číne ale skoro v celej Ázii je starostlivosť o rodičov hlboko zakorenená a nikto si to nevie inak predstaviť. Je to otázka cti. Problémom pre Vás však bude ak je Vaše dieťa dievča. V Číne sa žena po svadbe automaticky stáva členom manželovej rodiny. To je tradícia stará tisícky rokov. Čiže sa musí postarať o rodičov svojho manžela. Nie o Vás. Vám ostanú iba staré vráskavé a nevládne ruky a žiadny dôchodok. Ako hovorí jedno ázijské porekadlo: „Vychovávať dcéru je ako polievať susedovu záhradu.“ Dnešná generácia má už šancu na svoju budúcnosť ohľadne dôchodkov myslieť viac, ale opäť. Nie všetci tak robia a nie všetci si to môžu dovoliť. Takže každý dúfa a verí, že sa mu/jej narodí chlapec. Do konca 80-tych rokov to nebol v zásade problém. S príchodom ultrazvuku a možnosti overenia pohlavia budúceho potomka sa ale štatistiky začali meniť. Všade na svete sa rodí viac chlapcov ako dievčat. Tak to zariadila príroda, pretože chlapci majú vyššiu úmrtnosť. Pomer býva 102-107 chlapcov na 100 dievčat. V Číne sa oficiálne toto číslo pohybuje okolo 117 chlapcov na 100 dievčat. V niektorých provinciách až 130. Kvôli selektívnym interupciám vláda zakázala informovať rodičov o pohlaví. Cesty sa však vždy dajú nájsť. Existuje množstvo súkromných ultrazvukov (samozrejme nelegálnych), kde sa dozviete, čo potrebujete. Pri žiadosti o potrat sa dôvody nemusia uvádzať... Niektorí však zájdu ešte ďalej. Všade na svete je úmrtnosť chlapcov do veku 5 rokov vyššia ako u dievčat, len v Číne je to inak... Viem, čo si asi myslíte. Nepopieram, aj také sa stáva. Nie vždy to ale musí byť práve to najhoršie. Zdravotníctvo totiž treba v Číne platiť a ani deti ho nemajú zdarma. Ak vážne ochorie dieťa, pre niektoré rodiny to môže znamenať predaj celého rodinného majetku, vrátane domu. Ak ochorie dievča, rodičia nemusia byť až takí entuziastickí v predaji ako by boli v prípade syna.
Celkovo si snáď môžem dovoliť to zhrnúť takto. Číňania ak chcú, môžu si nájsť cestu k tomu, aby mali ďaľšie ďieťa. Mnohí však nechcú alebo si to nemôžu dovoliť. V oboch prípadoch je zotrvanie pri jednom dieťati výsledkom „výchovy“, zvyku. Mať ale iba jedno dieťa im však neprekáža pokiaľ je to chlapec. Odhaduje sa, že o ďaľších 30 rokov bude mať Čína približne 24 miliónov slobodných mládencov neschopných nájsť si partnerku.
Poznámka – samozrejme téma nie je zďaleka vyčerpaná. Nechcela som zachádzať do hlbokých analýz daného problému.
