Párty najrôznejšieho charakteru sme mali až požehnane. Či tobolo u nás na internátnej izbe, neskôr na priváte, alebo na rôznych(ne)školských akciách, vždy to bol démon alkohol, sprevádzajúc nás pobláznivých potulkách a tvoriacich sa riadkoch života. Ale to tu nechcempitvať, bolo toho jednoducho veľa.
Raz bola na škole akcia s názvom „Pulení“. Jednalo sao megaakciu, na ktorej tretiaci symbolicky polili svoje štúdium.S partiou sme sa, samozrejme a zároveň bohužiaľ, znova ožrali akoprasce s tým, že potom pôjdeme ešte na skok do ulíc nočného Brna na nejakéto „záverečné“ pivečko pred spaním a úplným rozkladom. Ako sme tak blúdiliod školy smerom k centru, nejako som zistil, že som zrazu sám. Povedal somsi, že ma asi dobehnú. Na prvej zastávke nočného rozjazdu (na tomto miestemusím pochváliť Dopravný podnik mesta Brna za fakt premakanú štruktúrudopravnej siete) som akosi „zalomil“ a trochu som si prispal. Zobudilo maostré „ssssssss“ vyjadrujúce zatváranie dverí autobusu. Vyštartoval somz lavičky a na sklonku odchodu som vletel do busu. ... a zaspalsom. Asi o 30 minút ma zobudilo známe „sssssss“. Otvoril som oči akonajtriezvejší hrdina v autobuse a bez váhania vyskočil na ulicu.Dvere sa zatvorili a ja som začal uvažovať: „Aké to bolo číslo busu? Prečosom tu sám? A hlavne, KDE SOM?“ Na tieto otázky väčšinou človeks vysokým promile číslom nenachádza zmysluplnú odpoveď. Takže som savybral...niekam k nejakému sídlisku (dosť sa podobalo na to naše, takže„možno tam bývam“). Ale vtom som našiel odpoveď na otázku typu „kde som“.V nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste!
V bruchu sa mi všetko roztočilo a tlačilo sa tozávratným tempom na zemský povrch presne podľa Newtonových zákonov. Počaspiatich sekúnd som si uvedomil, že je zle, že za mnou sú ľudia, okolo mňa stojavežiaky a tiež, že nejako rýchlo začínam triezvieť. Dobehol som veľmirýchlo k nejakému kríčku pod nejakým balkónom, stiahol si nohavice a ...ďalej nerozvádzam. Nekomentujem ani tie pohľady okoloidúcich. Bola síce tma,ale ja som tam iste svietil ako lampión. Ok, nejako som to prežil, z očími tiekli slzy šťastia, ako som sa super vys... Až reku, už som dotrônil,utriem si teda prdelku a pokračujem niekam neviem kam. Siahnem do vrecka,oči mi skoro vyskočili, siahnem do druhého, oblial ma pot, skúšam ďalšie, somuž takmer úplne triezvy. Z posledného vrecka som vylovil akúsi pohužvanú,posoplenú, deravú hygienickú vreckovku. Moja prvá myšlienka? Bože, dúfam, žebude stačiť! Obsah podo mnou však tomu nenasvedčoval. A tak som zaťal zubya... Fuj, nedopoviem to, lebo sa mi dvíha žalúdok. Za obeť padli (nechtiac,samozrejme) pravý rukáv, zadná časť nohavíc a o slipoch snáď nemusímhovoriť. Tak som si hovoril, Bože, znes mi tu mydlo, vodu a hlavneTOALEŤÁK.
Takýto pohnojený som potom ešte hodinu tápal nočnýmbrnianským sídliskom, absolútne nevediac geografickú polohu, až som konečnedorazil k vysokému kopcu, na ktorom sa rozprestiera zoo. Hurááá, počkám sina ďalší rozjazd a už viem kam ísť. Dorazil som okolo šiestej ráno,v sprche som strávil asi hodinu a keď som zatváral oči, želal som siaby som znova nezačul to odporné „ssssssss“.
Pri mojom prebudení okolo obeda sa mi to všetko zdalo akohrozný sen. Mokré slipy s podivným pásikom dohneda, položené na radiátore,ma však veľmi rýchlo postavili na nohy. „Bohužél, tohleto nebyl jenom sen. Typosero!“
