Určite viem, že niekedy okolo seba cítim akúsi tajnúatmosféru, energiu. Otázku, ktorú sám sebe kladiem, však znie: „Chcem vôbecniekedy zistiť, či napríklad teraz za mnou nestojí duch a nečumí mi domonitora ako tu o ňom píšem?“ Je to určite lákavá výzva vybádať nejakéneznáme okolnosti ohľadom týchto mŕtvoliek, putujúcich nevedno kam. Určite sito ale neprajem vidieť a zažiť počas mojej fyzickej existencie na tejtoZemi. Ak náhodou zbadám na vlastné oči ducha alebo niečo jemu podobné (plachtynehrajú), stopercentne sa v sekunde poseriem, poštím a taktonedôstojne ihneď padnem na zem a už nevstanem.
Neviem, je to asi preto, že mi všeobecne behá mráz po chrbtez vecí, ktoré sa nedajú vysvetliť pomocou našich mozgových receptorov,ktoré nám niekto dal do výbavy, keď nás posielal na tento svet. Človek je,podľa mňa, trochu primitívny na to, aby sa zapodieval tým, čomu jeho hlavanechápe a celkovo nedokáže prijať za pravdu.
A aby som sa už dostal ku koreňu veci ... osobnezdieľam takýto názor na danú problematiku. Dušičky sa dokážu zjaviť len ľuďom,ktorí v nich veria a sú vysporiadaní s pohľadom na ne, teda samisi ich žiadajú vidieť. Z pohľadu zatúlaných zosnulých je to zase tak, žeoni sa tiež zjavujú len ľuďom, pripravených na ich pohľad a túžiacim poposlednej rozlúčke. Duchovia asi vedia, ktorý človek by po ich pozdrave„Helloooouuu“ skolaboval a ktorý im odpovie a bude bažiť po ďalšomstretnutí. Bolo by to totiž nespravodlivé, keď človek ako ja zbadá razv noci pri močení v záchodovej mise neznámu tvár alebo nejakéhoobesenca v kuchyni. Brrr.
Prosím, mŕtvi, keď toto čítate (internet by mal byť ajv nebi), vezmite na vedomie, že ja po Vás netúžim. Aspoň nie v tomtoživote. Aj sa za Vás pomodlím, len sa mi neukazujte na oči, ok?
Vrúcna vďaka!
P.S.: Babka, teším sa, až Ťa znova uvidím. Buď to bude až posmrti (to si želám) alebo sekundu pred ňou. Bozkávam!
