Pamätníci si možno spomenú na pozoruhodný edičný počin vydavateľstva Odeon, ktoré v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pripravilo pre tlač desať dielov Pijoanových dejín umenia. Samo osebe bolo povznášajúce prezerať si kvalitné reprodukcie umeleckých diel na veľkom kriedovom papieri, ale k tomu sme my zamknutí za železnou oponou snívali, že raz akýmsi zázrakom dostaneme do pasov výjazdné doložky a budeme sa môcť pokochať aj originálmi v galériách či múzeách veľkých západoeurópskych miest. Potom sa hranice otvorili a sen sa nám splnil, takže dnes už mladý človek azda nesiahne po Dejinách umenia, aby pri nich sníval o svete, ale urobí to (ak to urobí) len kvôli tým obrazom.
V kapitole o flámskom maliarstve sa v Pijoanovej biblii dočítame o portrétnom majstrovstve Jána van Eycka a utkvie nám, že to bol on, ktorý zdokonalil olejomaľbu do tej miery, že táto nová technika ovládla maliarsky svet na dlhé storočia. Jedným z najreprodukovanejších diel van Eycka je portrét kancelára Nicolasa Rolina (https://en.wikipedia.org/wiki/Madonna_of_Chancellor_Rolin). Môžete si ho v Pijoanovi pozrieť a aj si prečítať, kým ten Nicolas Rolin bol. Ten portrét mi v pamäti ostal, avšak podrobnosti o osobe Rolina som spoľahlivo zabudol. A tak keď som navštíl nemocnicu-múzeum v burgundskom mestečku Beaune, nič mi nepovedala informácia, že túto ustanovizeň v pätnástom storočí založil a jej výstavbu financoval zo svojho vlastného majetku práve dotyčný kancelár Nicolas Rolin. Zato keď som uvidel visieť na stene jednej nemocničnej izby jeho portrét od van Eycka, rozsvietilo sa mi v hlave aj po štyridsiatich rokoch. Odteraz už ten obraz pre mňa nie je len kamienkom v mozaike dejín portrétneho umenia, či medzníkom vo vývoji olejomaľby, ale tiež svedectvom o živote človeka, ktorý za sebou zanechal monument verejného dobra.
Kým teda bol Nicolas Rolin? Narodil sa v roku 1376 a po svojom otcovi zdedil povolanie advokáta. Keď ho vymenoval burgundský vojvoda Filip Dobrý za svojho právnika a neskôr kancelára, naštartoval mu úžasnú kariéru, na ktorej konci bolo nielen povýšenie do šľachtického stavu, ale aj vlastníctvo dvadsiatich siedmich hradov a zámkov a ďalšej tridsiatky fariem, poľností či iných nehnuteľností. Nahonobil si to všetko Nicolas z ročného platu 5000 frankov, ktorý mu ako kancelárovi vyplácal vojvoda? Nedostal náhodou tu i tam do vrecka od ľudí, ktorým z titulu svojej funkcie sprostredkoval to i ono? Nezdieral, nekorumpoval, nezneužíval moc? To sa už dnes nedozvieme, každopádne vo veku 67 rokov sa kancelár Rolin rozhodol vyčleniť časť svojho osobného majetku na vybudovanie nemocnice, v ktorej sa podľa jeho vlastného želania mali liečit aj pacienti bez prostriedkov. Aby ho jeho dielo prežilo, zabezpečil trvalé financovanie jeho prevádzky donáciou kvalitných viníc, z ktorých výnosov naozaj žil špitál vyše päťsto rokov a dodnes žije ako múzeum.
V roku 1658 navštívil Rolinovu nemocnicu v Beaune mladý kráľ Ľudovít XIV., ktorého pobúrilo nerešpektovanie intimity hospitalizovaných pacientok. Na výhovorky, že na takéto veci nie sú prostriedky, Ľudovít zareagoval určením sumy 500 libier zo štátneho rozpočtu na zavedenie príslušných opatrení. Jeden z dôsledkov kráľovskej intervencie môžete vidieť na fotografiách. Postele pacientov nie sú umiestnené vedľa seba, ale za sebou, navyše sú oddelené od seba prepážkami a každý pacient a či pacientka, bohatý či biedny, disponoval závesom, ktorý mu v prípade potreby zabezpečil absolútnu intimitu.
Dnes máme namiesto kráľov štátne orgány demokratickej spoločnosti a osobne by som si želal, aby viac dbali na ochranu práv pacientov, než ako to robili doteraz.
