Občas registrujem na stránkach SME článočky umelcov alebo kritikov umenia, ktorí vyzývajú "bežných smrteľníkov" , aby sa prestali hnať v tom našom uponáhľanom svete, aby sa vedeli zastaviť a vnímať aj menej "prízemné" hodnoty akými sú v optike ľudí kumštu zisk, efektivita, vedecko-technický pokrok a podobné veci. Nuž ja sa osobne priznám k tomu, že uvedené hodnoty nepovažujem za až také prízemné a tiež k tomu, že som uponáhľaný. Neženiem sa však za ziskom, lež jednoducho mám už po päťdesiatke a tony projektov pred sebou. Jasné, že by som ich chcel realizovať skôr, než odídem do večných lovíšť... Inak taktiež som presvedčený, že v tomto prístupe nie som osamotený a že veľa ľudí sa ponáhľa podobným spôsobom ako ja.
Naozaj sa tí tzv. uponáhľaní ľudia nevedia zastaviť, aby vnímali okolo seba to, na čo sa od rána do večera sústreďuje "vznešené" oko umelca ? Podľa mňa vedia a to nielen mnohí, ale doslova všetci. Poézia okamžiku, toho neočakávaného zastavenia v behu vecí okolo nás, keď nás náhle čosi upúta, dojme, pobaví či až rozosmeje, je vlastná azda každému človeku. V tomto zmysle sme umelcami či básnikmi všetci, básnikmi poézie života a nikde inde než práve v tomto registri netkvie i zdroj inšpirácie umelcov aktívnych, ktorí sa podujímajú nám svoje zážitky aj sprostredkovať.
Kampus Univerzity Aix-Marseille v Luminy sa nachádza na teréne Národného parku Calanques a dominantne v ňom koexistujú tri veľké skupiny živočíchov: ľudia (prevažne poddruh Homo sapiens scientificus), mačky a divé svine. Asi by bolo príliš silné označiť toto súžitie za symbiózu, každopádne však s výnimkou jediného víkendu v roku vládne v tejto biologickej trojčlenke mier. Čo sa deje počas tohoto jediného dvojdenného vykročenia z kľudu zbraní? Nuž, skupinka bodrých pánov s puškami vtedy vyhubí istú časť populácie diviakov, ktorú považoval nejaký iný expert z druhu Homo sapiens za nadbytočnú.
Mačkám naopak nič v kampuse nehrozí najskôr kvôli ich jedálnemu lístku. Azda lovia hlodavce (neviem, za vyše dvadsať rokov som v Luminy žiadneho nevidel), ale určite dojedajú zvyšky sendvičov vyhodených do popolníc vedátormi. Pocit bezpečia spôsobuje, že tieto šelmičky strácajú plachosť. Vypekajú sa po desiatkach na slnkom vyhriatom asfalte kampusových chodníkov a keď idete okolo, zaostria na vás tie ich mačacie oči s nevyslovenou výčitkou : " Naozaj musíš ísť tadiaľto?". Keď nástojíte a ste od nejakej už len na tri kroky, tak sa naveľa dvihne a presunie sa skoro na voľnobehu na obrubník. Samozrejme, pohodí pritom nespokojne hlavou, akoby chcela povedať : "Ustupujem ti len preto, kamoš, lebo inštinkt nepustí...
Divé svine, s výnimkou mladých zatúlaných, nevyliezajú z húštin za bieleho dňa a masívne obsadzujú teritóriá frekventované ľuďmi až po zotmení. I keď za normálnych okolností odchádzam z práce o šiestej večer, občas sa musím zdržať aj neskôr a keď nakoniec absolvujem trasu od inštitútu na parkovisko za tmy, stretávam celé diviačie rodinky ryjúce všade, kde sa im zapáči. Absolútne si ma nevšímajú, ani keď chcem nasadnúť do auta, pred dverami ktorého práve schôdzujú...
Až doteraz som sa rozpisoval o štandardných priesečníkoch ľudského, mačacieho a diviačieho živlu, ale zažil som aj vybočenia z ustálených poriadkov. Raz ma napríklad prekvapilo spoločné večerné zhromaždenie diviakov a mačiek. Zhruba dve desiatky zástupcov z každého druhu spoločne vyzerali otlčenú predpotopnú renaultku, ktorá sa k nim pomaly šinula, disciplinovane ju obklopili, keď nakoniec zastavila a koncertom spoločného mniaukania a chrochtania pozdravili starú pani v ošumelom baloňáku, ktorá z auta vystúpila. Babička vytiahla z útrob svojej improvizovanej dodávky dve poloplné papierové vrecia s triedenými mačacími a diviačími dobrotami, rozdelila ich svojim uveličeným chránencom a, sediac na akomsi pni alebo stĺpiku, pozorovala ich hostinu bez nejakého zjavného emočného zaangažovania viditeľného na jej tvári. S trochou klišé by sa dalo hádať, že bola opustená ľuďmi a hľadala si príchylnú spoločnosť medzi zvieratami, ale človek je tvor zložitý... ktovie, ako to bolo naozaj?
No a nakoniec spracujem tému, ktorá figuruje v názve blogu. Zhruba pred štyrmi alebo piatimi rokmi som práve učil študentov, ako sa prevádza matica na Jordanov kanonický tvar, keď sa na parapete otvoreného okna učebne náhle objavila mačka. Nebolo by to nič prekvapujúceho, keby zaujala zvyčajnú polohu na boku a s privretými očami nastavila svoje telo slnečným lúčom, lež ona sa uložila na brucho, oprela bradu o predné labky a zdala sa pozorne sledovať vykladanú látku... Rýchlo sme si ju všimli všetci, ja aj študenti, a všetci sme tiež skonštatovali, že nedala žiadnu šancu neprajníkom, ktorí by pochybovali o jej autentickom záujme o lineárnu algebru. Vskutku, os jej tela smerovala presne do stredu tabule a ani na chvíľu nezažmúrila oči. Keďže nemenila svoje správanie dlhé minúty, v triede bolo veselo.
O týždeň prikvitla naša mačka matematička znovu. Usalašila sa na podokenici ako predtým a so skutočným či predstieraným záujmom sa ponorila do pokračovania príbehu o Jordanovi a jeho triangulárnych maticiach. Nakoniec sa celkovo dostavila na prednášku asi trikrát alebo štyrikrát po sebe a radi sme ju všetci uznali za súčasť nášho týmu. Dával som ju študentom za príklad dochádzky i nevyrušovania a oni sa jej pýtali, či plánuje prísť aj na skúšku. Ktovie, čo sa naozaj odohrávalo v hlave tej mačky, ale povedzte, nie je toto poézia ?
Nič to, končím už. Musím sa ponáhľať naháňať tú efektivitu a vedecko-technický pokrok...
