Dnes je vo Francúzsku deň pracovného pokoja a tak si dám na chvíľu pauzu od matematiky s cieľom napísať blog o aktuálnej téme dneška, ktorou je poézia. Samozrejme, prívlastok aktuálny naráža na výročie úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava ako i včerajší skon básnika s gitarou Miroslava Žbirku.
Azda máločo z hodnotných ľudských aktivít uniká definícii tak obratne ako práve poézia. V užšom zmysle slova sa samozrejme jedná o časť slovesnej tvorby, ale v zmysle širšom je poézia azda všetkým, čo NOBLESNE, ELEGANTNE a často nanajvýš STRUČNE komunikuje emóciu. Slovo "noblesne" azda v dnešnej dobe dráždi, keďže môže pôsobiť elitársky, lenže poézia elitárska naozaj je, i keď v inom zmysle, ako si to snáď predstavujú pseudoelitárski snobi. Je elitárska v tom, že klope na dvere iba tých vyvolených a je jedno či ich nájde v paláci alebo v chatrči. Je tých vyvolených málo? Určite nie. Môže ich byť aj veľmi veľa, veď sa stačí pozrieť na početné komentáre na youtube k Žbirkovým piesňam (poznamenajme pre spravidlosť s Peterajovými textami ). Nie je totiž nič banálneho v tom, ako starší manželský pár spomína na randenie v mladosti s tónmi Mekyho piesní v pozadí. Je to v skutočnosti oslavou, a nanajvýš noblesnou oslavou, poézie. Pretože noblesa je presne to, čo robí z nášho života viac, než len obyčajné pachtenie. Naviazanie vrúcneho ľúbostného vzťahu si zaslúži oslavu, podobne ako si samotná svadba zaslúži slávnostné odevy; ošperkovanie lásky dvoch mladých ľudí poéziou je napokon aj výrazom vďačnosti a úcty voči šťastiu, ktoré ich postretlo.
Samozrejme, tí, ktorí majú poéziu radi, vedia, kde ju majú hľadať, kvalitných básnikov je predsa dosť (zvlášť keď poznáte aj cudzie jazyky), lenže poézia je poetická aj tým, že vás prekvapí i tam, kde ju nutne nečakáte. Mne sa to napr. stalo pri návšteve Národného múzea Austrálie v Canberre. Keďže Austrália má krátke dejiny stojace tak trochu bokom od hemženia veľkého sveta, expozícia stavila na kartu normálneho života obyčajných Austrálčanov. Uvideli ste tam napr. šijací stroj litovskej imigrantky, ktorá si založila u protinožcov textilnú firmu a zbohatla, ďalej tam trónila stokilová hromada surovej vlny z barana, ktorý utiekol svojmu farmárovi a roky ho nikto nestrihal atď atď Nakoniec v niekoľkých vitrínach bola vystavená svadobná výbava mladej ženy, ktorej vyvolený muž dostal iba pár dní pred svadbou povolávací rozkaz do Prvej svetovej vojny, kde aj padol. Dotyčná snúbenica sa potom nikdy nevydala a výbavu, ktorú si vlastnoručne nachystala, venoval múzeu po jej smrti jej brat. Obliečky, podušky či dečky výbavy boli z kvalitnej čipky a do detailu prepracované, avšak uprostred záľahy týchto tkanín bolo na význačnom mieste vystavené a bočným svetlom zvýraznenené erotické spodné prádlo mladej ženy. Ten človek, ktorý to takto naaranžoval, bol básnik. Viaceré manželské páry sme sa pozerali súčasne na tento výjav, a zdalo sa mi, že som čítal v očiach všetkých prítomných prvoplánovú silnú emóciu, ktorú si dovolím ďalej neanalyzovať, natoľko je jej interpretácia samozrejmá...
Vráťme sa však k tej poézii v užšom slova zmysle, t.j. k tej slovesnej. Existuje podľa mňa hneď niekoľko dôvodov, prečo stojí na piedestáli všetkých umení. Po prvé je to fakt, že je azda najmenej biologicky podmienená, alebo, možno povedané ešte presnejšie, že je najľudskejšia zo všetkých kumštov. Vskutku, keď biológovia ukazujú šimpanzom výtvarné diela, či ich nechávajú počúvať hudobné skladby, registrujú u zvierat emócie, avšak žiadny zver nevie čítať. Fakt, že básnici dokážu uhniesť zo slov kľúč, ktorý u čitateľa odomkne emóciu, je fascinujúci o to viac, že sila i prežitok tejto emócie závisia nielen od jej obsahu ale v značnej miere aj od zvolených výrazových prostriedkov. Druhý dôvod, prečo klásť poéziu na miesto najvyššie súvisí s tým, že je plodom púheho talentu v jeho najčistejšej forme. Vskutku, pokiaľ pominieme dekandenciu niektorých smerov moderného umenia, vytvoriť kvalitné umelecké dielo takmer vždy vyžadovalo obrovskú prácu s výraznými prvkami remeselnej zručnosti (napr. pripraviť kvalitné baletné predstavenie, skomponovať symfóniu či vytesať sochu do kameňa), kým geniálny básnik dokáže vytvoriť skvost doslova za jedno popoludnie. Odkiaľ sa berie tento talent? Nevedno. Konzument poézie dokáže s troškou skúsenosti oddeliť zrno od pliev a rozozná talent básnika takpovediac na prvý pohľad. Vôbec to však nemusí stačiť na to, aby sám dokázal poéziu tvoriť. Vôbec. Ani v najmenšej miere... Z môjho hľadiska práve toto mystérium zvyšuje hodnotu poézie. Tretí dôvod výnimočnosti poézie spočíva v chirurgickej adresnosti komunikovanej emócie. Kým Beethovenove symfónie, Čajkovského balety či Botticeliho obrazy (okrem toho, že vyvolajú obdiv) rozihrajú city ich vnímateľa viacmenej všeobecným spôsobom, verš básnika udiera presne na strunku konkrétneho prežitku čitateľa, rezonuje s ním, nezriedka ho i kruto a nemilosrdne zraňuje, takže zdrojom satisfakcie vtedy zostane iba pocit, že čitateľ zdieľa s básnikom ten istý pocit bolesti... Ak filozofia učí múdrosti rozum (alebo si to aspoň kladie za cieľ), poézia je filozofiou emócie, skrze ktorú taktiež objavujeme svet. Ba čo viac, filozofia emócie nikdy nespadne do pasce univerzality ako filozofia rozumu, akoby istý druh pokory bol súčasťou talentu básnika na rozdiel od talentu filozofa.
