Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, v ére pred nástupom Gorbačova k moci, bola pre mladého československého vedca predstava dlhodobého odborného pobytu na Západe doslova science-fiction. Vycestovať sa jednoducho nesmelo, i keď príležitosti by nechýbali. Napr. západní profesori, ktorí občas pricestovali do Prahy, sa rozprávali s miestnou mládežou, navrhovali jej pobyty na Západe, ale politika všemocnej komunistickej strany nedovoľovala podobné "úlety". Pravda, existovali aj ojedinelé výnimky, keď napr. otec mladého vedca bol veľký stranícky papaláš; vtedy privilegovaný synok mohol vycestovať na Západ trebárs aj na rok a zabezpečiť si tak neporovnateľne lepší štart v kariére (doma aj na Západe), ako jeho menej šťastní kolegovia. Toto je mimochodom presne prípad jedného profesora UK v Bratislave, o ktorom píšem. Pre potreby tohoto blogu ho budem nazývať Ivan.
Zdôrazňujem, že z ľudského hľadiska nevyčítam Ivanovi, že profitoval z otcovej mocenskej pozície. Kto by sa zachoval inakšie? Z druhej strany má však Ivan voči slovenskej spoločnosti istý etický dlh, ku ktorému sa ešte vrátim. Tiež by som chcel upozorniť čitateľa, že potomkovia komunistických pohlavárov neboli nutne prototypmi lenivých protekčných "floutkov", dokonca všetci tí, s ktorými som v Prahe študoval, boli bystrí a pracovití chlapci. Samozrejme, ich privilegované veľkopanské detstvo sa podpísalo na formovaní ich osobností. Nosili oblečené drahé západné handry, púšťali si na intráku západné gramoplatne a niektorí dokonca chodili na prednášky v drahých západných autách. Nemali núdzu o dievčatá a kamarátov a i keď sa nesprávali hrubo, bolo z nich cítiť istú podvedomú blahosklonnosť ako i presvedčenie, že im prináleží akési Božie právo hodnotiť iných ľudí. Keď sa však na veci pozerám z dnešného pohľadu, najväčšou výhodou týchto potomkov mocipánov bolo to, že sa nemuseli kompromitovať spoluprácou s režimom, aby mohli urobiť kariéru. Kým deti nepapalášov museli vstupovať do strany, či spolupracovať s ŠTB, aby si šplhli v spoločenskej hierarchii, synkovia prominentov postupovali hore "s čistým štítom", čo sa im mimochodom náramne hodilo po páde socializmu v novembri 1989.
Vrátim sa však k téme. Ivan sa zo Západu vrátil a urobil kariéru na UK v Bratislave v odbore XY. Mrkol som sa na jeho citácie, má ich dnes 1032 ako bezmála sedemdesiatnik (podľa Web of Sciences). Samozrejme, počet citácií závisí od odboru, a tak, aby som si urobil obrázok, mrkol som sa na citácie svojich dvoch kolegov-profesorov z Marseille, ktorí taktiež pracujú v odbore XY, obaja majú po 45 rokov a jeden má 5441 citácií, kým ten druhý 4981. Ako sedemdesiatnici ich teda budú mať okolo 10000 a ten pomer 1:10 zhruba charakterizuje rozdiel medzi Marseille a Bratislavou aj v iných odboroch.
Zdôrazňujem, že to všetko nepíšem preto, aby som sa chvastal úrovňou vlastnej univerzity, keďže sú vo svete aj lepšie ako tá naša v Marseille (ktorá je tuším aktuálne na 115. mieste v šanghajskom rebríčku). Ide mi o to, aby som dal do reliéfu prístup nášho bratislavského Ivana, ktorý v minulosti verejne (v slovenskej tlači či na internete) pranieroval fakt, že aj slabšie univerzity na SK ako tá jeho dostávajú dotácie zo štátneho rozpočtu, môžu si menovať svojich profesorov atď. akoby tieto privilégiá mali byť vyhradené len tej najlepšej univerzite. Ivan akosi zabúda na to, že všetko je relatívne a ak by presadil v rámci Európy to, čo by zdá sa uvítal v rámci SK, mohlo by sa mu celkom dobre stať, že by nejaká novokonštituovaná superelitná bruselská komisia náhle uťala prísun financií jeho pracovisku alebo by dokonca prehlásila, že jeho vlastné výsledky nestačia na titul profesora... Nie je proste všetko Harvard, na svete sú lepšie i horšie univerzity a i tak sa vie, ktorá je aká, netreba tie horšie otvorene ponižovať alebo ich dokonca celkom pochovať. Konieckoncov, Univerzita Komenského nie je ani medzi prvou päťstovkou šanghajského rebríčka, takže Ivan, ktorý na nej spolubačuje už desaťročia, premárnil naozaj dobrú príležitosť zostať ticho.
Bezprostrednou pohnútkou pre napísanie tohoto blogu však neboli staršie Ivanove vyjadrenia, lež jeden z jeho nedávnych diskusných príspevkov na sme.sk, ktorý tu odcitujem doslova:
Aby bolo jasné, na UK ročne končia stovky absolventov (to znamená stovky prác: Bc., Mgr., PhD.). Zodpovednosť za ich kvalitu nesú školitelia, garanti a oponenti. Nie UK ako inštitúcia, ale konkrétni ľudia. UK ako inštitúcia má vytvorený iba rámec, v ktorom títo ľudia pôsobia. Ak zlyhávajú, dá sa to korigovať iba ex post, neustálym zdokonaľovaním pravidiel. UK má 13 fakúlt rôznej úrovne a kvality. Nie je fair kydať na celú UK.
Nech sa Ivan na mňa nehnevá, ale mám pocit, že práve tu sa na ňom podpísalo jeho privilegované detstvo. Komunistickí pohlavári v minulom režime často zdôrazňovali, že oni nič, oni muzikanti, že s režimom spolupracovali iba preto, aby mohli korigovať z pozície moci jeho vylomeniny, ale i keď je pravdou, že tu i tam niektorí z nich naozaj urobili čosi dobrého, v zásade všetci bez výnimky mliaskali na chrbte ujarmenej populácie a boli všetci neoddiskutovateľnými privilegovanými spoluvinníkmi systému, ktorý zabíjal slobodu a kreativitu. A tak i keď môžeme diskutovať o hodnote Ivanovej profesúry v medzinárodnom meradle, je nepochybným faktom, že v lokálnom priestore od Devínskej Novej Vsi až po Čuňovo profesorom naozaj je a ako taký nesie zodpovednosť za stav vecí na Univerzite Komenského. Nie je totiž pravdou, že on nič on muzikant, že stačí, aby on sám neplagiátoroval, a tým je pre neho ako pre profesora vec vybavená. Ivan v skutočnosti náleží do univerzitnej verchušky a nesmie si dovoliť tvrdiť, že UK ako inštitúcia nenesie zodpovednosť za morálne zlyhania svojich zamestnancov. Samozrejme, že nesie. Ak dôjde na univerzite k etickým prechmatom, nie je pravdou, že sa to týka iba daného pracoviska a už vôbec nie je pravdou, že veci sa majú korigovať výlučne zdokonaľovaním pravidiel. Hlavným nástrojom nápravy musí byť totiž vždy vyvodenie osobnej zodpovednosti a sankcia. Lebo inakšie všetko to Ivanovo nadávanie na pomery je iba obyčajné pokrytectvo, nakoľko aj on sám je len profitujúcou lojálnou súčiastkou pokriveného systému.
