Riaditeľ Filozofického ústavu SAV Richard Sťahel poskytol nedávno Pravde rozhovor, kde sa mu pozoruhodne podarilo na veľmi malom priestore zosumarizovať ponuré teórie moderných enviromentálnych intelektuálov (cf. https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/689870-riaditel-filozofickeho-ustavu-o-sucasnosti-zvykli-sme-si-na-dve-auta-a-dve-dovolenky-v-zahranici-toto-sa-musi-skoncit/?utm_source=pravda&utm_medium=hp-box&utm_campaign=shp_9clanok_box). Pán Sťahel nás napr. ubezpečuje, že "slepou cestou vývoja ľudstva boli ideológie 19. storočia, ktoré tvrdili, že čím viac budeme vyrábať a čím viac sa budeme ako krajina industrializovať, tým viac sa staneme rozvinutejšími". V 21. storočí má podľa neho budúcnosť ekonomika nulového alebo záporného rastu.
Nebudem tu analyzovať všetky pochybné aspekty téz pána filozofa (napr. možno on nevie o tom, že i v tom 19. storočí žili filozofi spochybňujúci neustály hospodársky rast odvolávaním sa na obmedzené prirodzené zdroje, konkrétne šlo o dusíkaté hnojivá) ale zameriam sa iba na tie aspekty, kde sa Sťahel vehementne odvoláva na tzv. "fyzikálne zákony". Neviem, čo si presne pod týmto pojmom pán Sťahel predstavuje a či nejaké tie fyzikálne zákony ovláda aj na kvantitatívnej úrovni. Ak áno, je škoda, že neuvažoval kvantitatívne a obmedzil sa na rýdzo kvalitatívne úvahy typu: "Základné fyzikálne zákony nás jednoducho nepustia. Žijeme na planéte, kde je konečné množstvo zdrojov a na akýkoľvek rast sú potrebné surovinové a energetické zdroje. Pokiaľ sú tieto zdroje obmedzené, ani v teoretickej rovine nie je možné počítať s tým, že ekonomika postavená na neustálom raste je dlhodobo udržateľná."
Pointa môjho blogu spočíva v zdôraznení, že nie je konečno ako konečno, lebo sú konečná, ktoré sú konečnami iba teoreticky, keďže prakticky sú nekonečné. Konkrétne budem na rozdiel od pána Sťahela dôvodiť, že energetické či surovinové zdroje ľudstva sú prakticky nekonečné a nemá príliš zmyslu o nich filozofovať. Naopak, sú iné prekážky rozvoja ľudskej civilizácie, ktoré sú z praktického hľadiska pádnejšie ako energie či suroviny, ale na ktoré filozofi vo svojich nekvantitatívnych úvahách buď zabúdajú, alebo o nich nechcú hovoriť z ideologických príčin.
Poďme teda k veci. Aktuálne jeden obyvateľ Francúzska spotrebuje za rok zhruba 8 miliónov kilojoulov energie. Ak by naša Zem bola totálne zaľudnená a na každom metri štvorcovom suchej zeme by žil jeden obyvateľ, žilo by na Zemi celkom 148 000 000 000 000 ľudí (12 núl). Všetci títo ľudia by tak ako celok spotrebovali 1 000 000 000 000 000 000 000 kilojoulov energie za rok ( 21 núl). Milión litrov vody, ktorý pretečie za dve minúty korytom Dunaja pri Bratislave obsahuje podľa Einsteinovho vzorca E=mc2 taktiež 1 000 000 000 000 000 000 000 kilojoulov energie (21 núl). Takže tá dvojminútová bratislavská voda by stačila kryť ročnú spotrebu energie celej totálne zaľudnenej Zeme.
Samozrejme, ľudstvo ešte stále nevie uvoľniť tú energiu z vody neexplozívnym spôsobom a premeniť ju na užitočnú energiu, ale ľudstvo taktiež v devätnástom storočí netušilo, ako sa zaobísť bez prirodzených zdrojov dusíkatých hnojív (guano), a naučilo sa vyrábať umelé dusíkaté hnojivá až začiatkom 20. storočia. Je to otázka vedeckého pokroku. Povedzme však, že vedecký pokrok sa v tomto smere nedostaví, potom je tu ešte energia zo Slnka. Napr. za jedinú sekundu dorazí iba na územie Slovenska desaťkrát viac kilojoulov zo Slnka, než predstavuje zmienená ročná spotreba totálne zaľudnenej Zeme.
Poďme k zdrojom surovín. Ak zvládneme neexplozívnym spôsobom uvoľňovať pokojovú energiu z vody, máme neobmedzené možnosti zosyntetizovať si z vodíka všetky prvky Mendelejevovej tabuľky s pomocou lacnučkej energie. Ak nie, sú tu ešte surovinové zdroje nášho planetárneho systému atď.
Pokiaľ ide o toxické odpady, s lacnou energiou ich budeme môcť ľahučko vystreľovať do prakticky nekonečného medzihviezdneho priestoru.
Zakončím teda tým, že zdanlivo konečné zdroje energie a surovín sú prakticky nekonečné voči obmedzeniam, ktoré pre ľudstvo predstavuje napr. nedostatok suchej zeme na našej planéte. Tá totálna zaľudnenosť jedného človeka na meter štvorcový nie je od nás až tak ďaleko, ako by sa mohlo zdať, keď si uvedomíme, že aktuálne má každý obyvateľ našej planéty k dispozícii priemerne 1850 metrov štvorcových suchej zeme. Ak by si to pán Šťahel všetko prepočítal ako ja teraz, asi by nám prestal radiť obmedzovať spotrebu energie, ale skôr by nám vo svojom filozofickom uvažovaní zakázal plodiť deti. Je však nie som filozof, a preto radím ľudstvu, aby sa len pokojne plodilo a množilo, rástlo a bohatlo, zvyšovalo spotrebu atď. Keď nás bude priveľa, rozlezieme sa po celom vesmíre a naučíme sa žiť všade tam, kde bude láska, rodina, práca, materiálny dostatok a voľný čas na našu rekreáciu.
