Začnem od toho, že nemám čas prečistiť svoje pamäťové závity googlením a tak to, čo napíšem, môže byť miestami z historického hľadiska približné. Celková idea však sedí.
Keď veliteľa rímskych légií v Anglicku Konštantína vyhlásili jeho vojaci r. 306 za cisára, stal sa panovníkom iba z jednej sedminy. To preto, že vojaci iných légií rozmiestnených po celom území Rímskej ríše sa zachovali podobne a taktiež vyhlásili za cisára svojho veliteľa. Nuž a tak sedem novoproklamovaných cisárov viedlo proti sebe občianske vojny celých osemnásť rokov, kým šesť z nich utrelo ústa a jediným cisárom sa stal práve Konštantín. Súdi sa, že kľúčom jeho víťazstva bola jeho ústretovosť voči kresťanom prežívajúcim v hlbokej ilegalite po tom, čo cisár Dioklecián rozbehol proti nim r. 303 najväčšiu perzekúciu v dejinách Rímskej ríše. Konštantín si uvedomil, že kresťania žijú v každom kúsku ríše, stretol sa tajne s jedným z ich biskupov (neskôr pápežom Sylvestrom Prvým) a požiadal ho o výzvednú činnosť vo svoj prospech i o celkovú podporu jeho nárokov na trón. Ako protislužbu Sylvestrovi sľúbil, že ako cisár nielenže zlegalizuje kresťanstvo ale učiní ho štátnym náboženstvom. Kresťania súhlasili a ich prenasledovanie v Anglicku ustalo úplne. Konštantín počkal, kým umrie abdikovaný ale stále vplyvný cisár Dioklecián, a r. 313 zlegalizoval kresťanstvo vo všetkých teritóriách, ktoré už ovládal, o.i. aj v samotnom meste Ríme.
Definitívne víťazstvo Konštantína r. 324 znamenalo i nástup kresťanstva na trón štátneho náboženstva Rímskej ríše. Zvlášť pre kresťanov z východných oblastí ríše, kde boli Diokleciánove perzekúcie mimoriadne surové, sa javilo ako malý zázrak, že ledva o dekádu neskôr náhle boli beztrestní a dokonca na výslní. Keď kresťanský patriarcha (arcibiskup) Sýrie navštívil r. 324 v Alexandrii svojho egyptského kolegu, kresťania sa veselili na uliciach. Radosť však trvala krátko, pretože obaja patriarchovia sa pohádali v teologickej debate o rozsah božskej podstaty Krista. Súboj dvoch šéfov nakoniec vyhral domáci borec tým, že svojho sýrskeho protivníka nechal ukrižovať ako kacíra na vrátach alexandrijskej katedrály.
Cisára Konštantína rozzúrili krvavé teologické spory biskupov a tak si ich všetkých predvolal do Konštantínopola, kde im vysvetlil, že pokiaľ sa nedohodnú na tom, čomu presne veria, tak dezorientujú svoje ovečky. Konštantínovi išlo samozrejme o to, aby v ríši nevypukli ďalšie zničujúce občianske vojny a tak nahnal biskupov do neďalekej Nikaie, kde sám predsedal ich konsilu. Výsledkom tesného hlasovania prelátov bol prvý kresťanský konsenzus a Konštantín sľúbil vysoké tresty každému, kto by sa od toho konsenzu odchýlil.
V praxi sa Nikaiský konsenzus ešte raz trochu pozmenil hlasovaním biskupov koncom štvrtého storočia a až na katolícko-ortodoxnú či katolícko-protestantskú schizmu sa dvetisíc rokov utužoval i autoritou teologických fakúlt na celom svete, vatikánskych kongregácií a potom. Skrátka cirkev sa poučila a pochopila, že ak chce mať vplyv, musí byť vo svojej náuke jednotná.
O ďalších, tentokrát vedeckých, konsenzoch budem písať v budúcich blogoch.
