Už v niekoľkých blogoch som vyjadril svoju skepsu nad spôsobom rozmýšľania spoločenských vedcov a to zďaleka nielen tých slovenských. Z toho, čo hovorí alebo píše väčšina z nich, mám dojem, že ich poňatie slova "veda" je iné ako u prírodovedcov. Prírodovedec sa snaží vydobyť zo zložitosti sveta nejaký konkrétny OBJEKTÍVNY poznatok, ktorý každý jeho kolega viac-menej musí uznať za správny pod ťarchou pádnych argumentov. Na druhej strane sa mi zdá, že bežný spoločenský vedec vyznáva ako princíp svojej práce SUBJEKTIVITU názoru, ktorý si o tom či onom spoločenskom fenoméne vytvorí, pretože sa často uspokojí s tým, že jeho kolegovia môžu mať TRVALO na tú istú tému celý vejár viac či menej protichodných pohľadov. Proste tam nevidieť snahu dobrať sa jednej objektívnej pravdy, dokonca v mnohých článkoch spoločenských vedcov autor ani nenapíše, aký je jeho osobný postoj, iba vymenuje existujúce názory vyvierajúce z tej či onej ideovej platformy, doloží ich bibliografickými zmienkami a k tomu dodá nejaký ten komentár, ako je všetko zložité, vzájomné previazané a neurčité. Taký som mal napr. pocit pri čítaní článku o pandémii z pera slovenského filozofa Višňovského, ktorého názov "Riešenie existuje" sľuboval jednako oveľa viac.
Výber tzv. serióznych kanálov vo francúzskej televízii je naozaj široký a každý z nich prináša v týchto ťažkých časoch spústu besied s intelektuálmi. Nemám čas to všetko pozerať, ale občas po správach zabudnem vypnúť televízor a keď sa k nemu vrátim, zaujme ma na chvíľu nejaká debata, ktorú však nedopozerám vždy do konca. Presne toto sa mi stalo pred niekoľkými dňami. Akýsi žurnalista spovedal pár spoločenských vedcov, jednu biologičku, jedného ekológa a jedného spisovateľa. Pýtal sa ich, ako ďalej a všetci sa v podstate zhodne vyjadrili, že napriek ťažkej situácii ľudstvo má teraz príležitosť veci zmeniť k lepšiemu. "Ako konkrétne?" - opýtal sa teda moderátor debaty. - "Čo treba urobiť ako prvé?" Zbystril som pozornosť. Očakával som, že od spoločenských vedcov sa nedočkám konkrétnych odpovedí, ale pomýlil som sa.
Prvý z opýtaných odpovedal bez vytáčok: "Musíme v prvom rade zmeniť povahu človeka. Nesmieme viesť deti v škole k súťaživosti, ale k solidarite". Zalomil som rukami. Predsa zmeniť a vychovať človeka chcel už Lenin, potom Mao či Pol Pot a všetci vieme, ako to dopadlo. Jednako filozofi, sociológovia, či angažovaní spisovatelia dodnes nechcú pochopiť, že povaha človeka sa mení s časom len málo a čo eventuálne môžeme meniť je spoločenský systém. Ide o to, aby spoločnosť čerpala čo najviac prospechu z prirodzenej povahy človeka a v čo najväčšej miere dokázala eliminovať negatíva z nej vyplývajúce.
Druhý oslovený pán úplne zmenil register a začal vcelku múdro: "Svetová populácia sa za posledných sedemdesiat rokov ztrojnásobila, čo spôsobuje tlak na prírodné zdroje." Potom však pokračoval takto: "Musíme poskytnúť ženám v rozvojových krajinách univerzitné vzdelanie. Štatistiky ukazujú, že v krajinách, kde ženy študujú, majú maximálne jedno či dve deti, zatiaľ čo tam, kde neštudujú, rodia v priemere šesť až sedem detí." Nuž čo k tomu dodať? Dotyčný expert akosi nespomenul, že počet študujúcich žien súvisí s ekonomickou štruktúrou či vyspelosťou tej či onej krajiny a je to skôr odvodený a nie primárny faktor, na ktorý treba pôsobiť.
Tretí pán vyrukoval taktiež s originálnym postojom a začal poznámkou, že astronómovia objavili v posledných rokoch stovky planét obiehajúcich okolo iných hviezd. Potom dôvodil, že ak by na mnohých z týchto planét existovali civilizácie podobné tej našej, pravdepodobne by čelili podobným existenčným výzvam ako tá naša. Ak by im navyše čelili skôr ako my, mohli by sme sa poučiť, ktoré riešenia sa ukázali byť tými správnymi a ktoré naopak viedli k záhube danej civilizácie...
Expertke na biológiu sa taktiež zdalo, že potlačovať individualitu človeka a presadzovať kolektivizmus je to správne riešenie a zdôraznila, že v tejto veci by si ľudia mohli brať príklad z mnohých živočíšnych druhov (tuším spomenula mravce).
Ekológ nehovoril nič o populačnej explózii na našej planéte ani o iných dôvodoch degradácie životného prostredia, iba zdôrazňoval vo všeobecnej rovine, že sa musíme uskromniť a žiť v zhode s prírodou. Vtedy si vzal slovo prvý opýtaný (tuším filozof) a zapochyboval o inteligencii človeka ako biologického tvora, pretože si sám znečisťuje prostredie, kde žije. Moderátor debaty nepodotkol, že industriálna aktivita neničí prírodu preto, aby ju ničila, lež taktiež prispieva ku kŕmeniu ôsmich miliárd hladných krkov, namiesto toho vyjadril nesúhlas s tvrdením, že človek nie je inteligentný tvor. Filozof si však húdol svoje a prehlásil: "My ľudia nie sme inteligentní, iba naše telá sú." Novinár vcelku vyvedený z miery sa opýtal: "Čo tým myslíte?" Odpoveď filozofa bola z ríše naozaj neočakávaných: "Naše telá nepotrebujú gombík, stlačením ktorého by sa naštartovali a fungovali. V skutočnosti fungujú samé od seba. Preto sú inteligentné."
Filozof vyslovene zabodoval, zdalo sa, že ostatní účastníci debaty ocenili originalitu jeho myšlienky... Každopádne o chvíľu neskôr ho tromfol spisovateľ, ktorý vyjadril zložitosť našej doby odvolaním sa na akési japonské verše: "Kvitne čerešňový sad a predsa, predsa..." Všetci pozvaní diskutéri sa potom zhodli na obrovskej umeleckej sile verša dotyčného básnika, ktorý v opakovaní slova "predsa" údajne vyjadril všetku rozporuplnosť vývoja ľudskej civilizácie.
Debatu som nedopozeral do konca...
