Futbal mám rád, lež nemám príliš veľa času ho sledovať, zápasy klubov nepozerám vôbec a akurát sem-tam sa pozriem na zápolenia majstrovstiev sveta. Ani zápas Slovensko Poľsko som nesledoval, avšak naše neočakávané víťazstvo ma navnadilo a zápas Slovensko Španielsko som si už nenechal ujsť, i keď som nakoniec vládal odpozerať iba prvý polčas.
Pri pohľade na hru niektorých našich reprezentantov som nemohol pochopiť, ako je možné, že hrajú v solídnych západných kluboch, kde zarábajú veľké peniaze. Veď Česi či Poliaci sú na tom v tomto smere podobne ako my, ale ich herný prejav je podstatne futbalovejší (pozeral som druhý polčas zápasu Poľsko Švédsko, kde Poliaci naozaj bojovali). O Maďaroch ani nehovorím, ich niektorí hráči hrajú iba v Osijeku či Dunajskej Strede, ale svojím sympatickým bojovným vystúpením sa vo svojej skupine smrti nestratili.
Dá sa pochopiť tu i tam ojedinelý kiks, ale reťazenia kiksov najhrubšieho zrna, ktoré viedli na prvé dva góly v našej sieti mi pripadá úplne nepochopiteľné opäť vzhľadom nato, že hráči, ktorí vyrábajú takéto školácke chyby, sa futbalom živia. Navyše dnes, keď sa hrá aktívny a dôrazný pressing, Slováci hrali stiahnutí ako sa hrávalo pred štyridsiatimi rokmi, navyše nechávali voľných protivníkových hráčov a sami neboli schopní pod pressingom Španielov vyrobiť čo len jednu akciu. Hrôza.
Kladiem si otázku, čo vôbec znamená pre slovenských hráčov možnosť reprezentovať. I keby nemali citový vzťah k svojej krajine, či k nej necítili žiadny rešpekt, mohli by príležitosť vystúpiť na medzinárodnej scéne využiť na boostovanie svojej kariéry. Kto však uverí, že Dúbravka je skvelý brankár, po tom, čo predviedol pri prvých dvoch góloch? Veď išlo o jeden z najdôležitejších zápasov jeho kariéry...
Aby som bol celkom úprimný, ja nepodozrievam našich hráčov z toho, že nemajú radi Slovensko. Na druhej strane nepochybujem o tom, že mnohí z nich nemajú k svojej krajine úctu a rešpekt. Lebo mať rád a vážiť si nie je to isté. Všetci žijeme v spoločnosti ľudí a musíme na tento fakt pri svojom správaní dbať, keď ideme napr. niekomu na svadbu, tak sa viac-menej slušne vystrojíme, ženy si neoblečú biele šaty, keďže táto farba, je vyhradená iba pre nevestu a pod. Isteže, tu i tam môžeme tolerovať nejaké vybočenie z pravidiel, ale zo samej podstaty veci slovo "tolerovať" vyjadruje istú snahu nereagovať negatívne na niečo, čo je nám, hoci podvedome, proti srsti.
Iste tolerancia je dnes moderné slovo a vyžaduje sa od nás takmer na ideologickej platforme, aby sme boli tolerantní voči slobode každého jednotlivca "robiť, čo sa mu zachce". Otázka sa však dá aj otočiť v tom zmysle, či ten jednotlivec by sa nemal viac snažiť, aby prišiel na svadbu slušne vystrojený. Ako príklad uvediem frizúru Mareka Hamšíka. ktorá mi vôbec neladí s jeho dresom so štátnym znakom na prsiach. Možno som zo starej školy a mládež mi namietne, že to sa dnes "nosí", avšak podľa môjho názoru si Marek Hamšík neváži ľudí, ktorých reprezentuje. Ak by som bol trénerom slovenskej reprezentácie, bez obalu by som mu povedal, ako sa má chodiť vystrojený na svadbu.
Na záver ešte o slove "leadership". Nepochybujem o tom, že Hamšík vsietil za Neapol veľa pekných gólov. To však hádam ešte neznamená, že sa vyznačuje osobnosťou leadera. Leadera totiž charakterizuje nielen charizma, ale aj rešpekt a pokora voči ľuďom, ktorých riadi. Bez toho rešpektu a pokory ťažko môžete primäť ľudí, aby v nepriaznivých podmienkach prekonali sami seba, ťažko ich strhnete na stranu úspechu.
